Katedrála svätého Stanislava (Vilnius)

V 13. storočí na západnom úpätí Hradnej hory, na výbežku obkolesenom korytom rieky Vilija, stál pravdepodobne katedrálny chrám Mindaugasa. Existuje legenda, podľa ktorej sa po smrti Mindaugasa v roku 1363 chrám stal pohanským. V neskoršom období bola budova zbúraná a na jej základoch postavili gotické stĺpy hrubé 1,4 metra s kostolíkom. Tieto nové architektonické kusy postavilo litovské knieža Jogail po tom, ako bolo v Litve v roku 1387 za oficiálne náboženstvo prijaté kresťanstvo. Stĺpy sú zasvätené sv. Trojici, sv. Márii. sv. Stanislavovi a sv. Vladislavovi.

Jogailov chrám, ako sa spočiatku táto stavba nazývala, keďže bol drevený, v roku 1419 zhorel. Neskôr sa ho knieža Vytautas rozhodol znova postaviť. Vtedy to však už bol veľký kamenný kostol v gotickom štýle. O nejaký čas ku kostolu pribudla zvonica - dielo litovských architektov.

Po sto rokoch potreboval chrám opravu, preto sa ho rozhodli prestavať. V roku 1522 pod vedením architekta Annusa začali rekonštrukčné práce. Chrám rekonštruovali podľa projektu rímskeho architekta Bernarda Zanobiho. V roku 1539 však chrám opätovne vyhorel. Po tomto požiari sa ho ujal taliansky architekt Giovanni Zini zo Sieny, ktorý už v roku 1545 postavil novú chrámovú klenbu. Architekt mal predstavu postaviť chrám v štýle renesancie. S touto myšlienkou ho aj v roku 1557 dokončil, avšak koncom 16. storočia - v roku 1596 - bola potrebná ďalšia rekonštrukcia, pretože základy a gotické prvky chrámu neboli dostatočne vypracované.

V roku 1610 chrám po tretíkrát vyhorel a bolo ho nutné rekonštruovať. Rekonštrukčné práce trvali takmer 20 rokov. (Z tohoto obdobia pochádza aj Orloj sv. Kazimíra, do ktorého boli v roku 1636 uložené ostatky sv. Kazimíra, patróna Litvy, kanonizovaného v roku 1603).

O 29 rokov neskôr (1639) chrám znova horel, bol však skoro opäť postavený. V období rokov 1655 - 1660 Vilnius obsadili Rusi. Počas ich prítomnosti mesto a jeho pamiatky chátrali. Ostatky sv. Kazimíra boli odvezené a pochované telá žien litovských panovníkov Alexandra a Žigmunda Augusta Alžbety a Barbary, boli zamurované v podzemí katedrály. Historici predpokladajú, že aj hrobku kniežaťa Vytautasa, ktorá sa tiež nachádzala v chráme, mala taký istý osud. Hrobku rozkradli a pozostatky spálili.

Po skončení vojen v roku 1666 sa pozostatky sv. Kazimíra opäť vrátili na pôvodné miesto a začali sa rekonštrukčné práce, ktorých sa ujal taliansky architekt Giovanni Salvatori. Chrám tentokrát postavil v barokovom štýle. Podľa architektonických projektov majstra Glaubica v rokoch 1752 - 1754 boli veže chrámu aj jeho zvonica skrátené. Tak vyzeral chrám až do roku 1769, pokým sa nezrútila jeho južná veža.

Vďaka úsiliu biskupa Ignáca Masalskisa sa v roku 1777 začali rekonštrukčné práce podľa projektu architekta Laurinasa Gucevičiusa. Práce trvali dvanásť rokov a z barokového kostola sa stal kostol klasicistický. Gucevičius chrám rozšíril a predĺžil, avšak základy a steny chrámu ostali pôvodné. Zachoval aj vnútornú výšku chrámu a štruktúru jeho stropu. Východiskovým bodom pre rekonštrukciu chrámu sa stal Orloj. sv. Kazimíra. Na východnú stranu chrámu architekt pristaval identickú kupolu ako je na západnej, avšak s ešte väčším rozmerom hodín. Fasádu kostola okrášlil monumentálnym portikusom. Aj keď sa zachovala autentickosť a nedotknuteľnosť stien chrámu, Gucevičius takto dosiahol absolútnu dokonalosť, symetriu a harmonickosť budovy klasicistického štýlu.

Po jeho smrti prácu s niekoľkými úpravami dokončil profesor vilniusskej univerzity Mikolas Šulcas a v roku 1801 ho biskup Kosakovskis vysvätil.

Strecha chrámu bola najprv medená, ale v roku 1917 ju Nemci rozobrali a nahradili lepenkou (neskôr cínovou strechou).

Po bokoch chrámu sa nachádza šesť stĺpov postavených v dórskom štýle. Pod nimi sa na južnej strane nachádzajú sochy kniežať Litovského kniežatstva a na severnej strane je to päť sôch svätých jezuitského rádu, ktoré sem boli prevezené v roku 1832 z oltára Kostola sv. Kazimíra. Na vonkajšej stene Orloja sv. Kazimíra (zvonice) sa nachádza mramorová doska s latinskými nápismi zdobená bývalým štátnym erbom.

Portikus katedrálneho chrámu (v roku 1921 mu pápež Benedikt XV. prisúdil titul baziliky) je tiež postavený v dórskom štýle. V jeho vrchnej časti sa nachádza figurálna kompozícia talianskeho sochára Riggiu, ktorá vyobrazuje Noeho obetu Pánovi. Fasádu dotvárajú dve sochy Abraháma a Mojžiša, umiestnené po stranách priečelia chrámu a vnútrajšok okrášľujú štyri menšie sochy evanjelistov s ich symbolmi - Mareka s anjelom, Matúša s levom, Lukáša s baránkom a Jána s orlom. Predtým sa v týchto miestach (nad dverami) nachádzali výjavy zo života apoštolov. Nad frontónom sa nachádzajú tri monumentálne sochy: sv. Eleny s veľkým pozláteným krížom v strede, vľavo sv. Stanislava a vpravo sv. Kazimíra. Tieto sochy sú dielami litovských majstrov Karolisa a Kazimíra Elskisovcov, ktorí ich vytvorili podľa návrhu majstra Smuglevičiusa a podľa rozmerov Laurinasa Gucevičiusa. Chrám sa v takejto podobe zachoval dodnes.

Záplavy, ktoré Vilnius postihli v roku 1931, zaliali priestory chrámu. Po tejto udalosti chrám podľahol dôkladnej rekonštrukcii. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1949 katedrálu zatvorili. O rok neskôr, so súhlasom vtedjšieho mestského architekta, boli zlikvidované všetky sochy, ktoré zdobili chrám. Majetok chrámu bol rozkradnutý. Približne 4000 kníh bolo predaných do mestského Domu knihy. Pozostatky sv. Kazimíra boli prenesené do kostola sv. Petra a Pavla. Umelecké múzeum ho v takomto stave zrekonštruovalo a do chrámu zaviedlo kúrenie. V roku 1956 boli nainštalované nové svietidlá, zrekonštruoval sa organ, a tiež tu otvorili galériu obrazov Umeleckého múzea vo Vilniuse.

V roku 1980 bola cínová strecha opäť nahradená medenou a na pôvodné miesto sa vrátili aj všetky sochy z fasády chrámu. O rok neskôr prešiel rekonštrukciou aj interiér. Dnes ho zdobia rôzne obrazy litovských majstrov. Nachádza sa v ňom aj šachta, v ktorej je umiestnené akési múzeum histórie. Obyvatelia Vilniusu môžu ďakovať samotnému Umeleckému múzeu, že sa zaslúžilo o zachovanie celej pamiatky. Keby ho nebolo, pamiatka už dnes nestojí.

V roku 1988 chrám vrátili cirkvi do užívania. Dňa 5. februára 1989 sa tak mohol katedrálny chrám znova posvätiť. V tom istom roku - 4. marca - boli do chrámu prenesené pozostatky sv. Kazimíra. Tri gypsové sochy na priečelí chrámového exteriéru sa vrátili na pôvodné miesto v roku 1996. Ich autorom bol tentokrát majster Kuzma. Naľavo od oltára pribudla na stenu chrámu pamätná tabuľa Vytautasa s jeho portrétom nad ňou, preneseným z kláštora sv. Augustína.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katedrála svätého Stanislava (Vilnius)

• Katedrála svätého Stanislava a sv. Vladislava(po rusky)