Obdobie Kamakura

V boji proti rodu Taira pomáhali Joritomovi bojovné rody z východného Japonska. Joritomo po víťazstve odmenil svojich verných spolubojovníkov majetkami, čím sa už na začiatku vlády vytvorili podmienky, ktoré vážne oslabili pevnosť nového politického zriadenia a moc samotného rodu Minamotovcov. Po smrti Minamotu no Joritoma nastúpil na jeho miesto v pozícii šogúna, jeho syn Minamoto no Jorie. Jorie bol však v čase nástupu ešte dieťa a preto sa najmocnejší šľachtic v krajine Hódžo Tokimasa stal jeho poručníkom a tým faktickým vládcom krajiny. Regent Hódžo Tokimasa využil svoju pozíciu na posilnenie moci seba a svojho rodu a šogún Minamoto no Jorie sa podobne, ako cisár v Kjóte stal iba ceremoniálnou figúrkou bez reálnej politickej moci, pretože hlavná moc prešla do rúk regentov z rodu Hódžo. Ďalší šogúni z rodu Minamoto, tak po smrti Joritomiho už viac nezískali reálnu politickú moc a boli iba figúrkami bez reálnej politickej moci. Po smrti Joritomovho syna Sanetoma, vymrel rod Minamoto a preto regenti z rodu Hódžo dosadili za ďalšieho šogúna vzdialeného príbuzného rodu Minamoto, Kudžo Yoritsugeho, po smrti jeho syna vymrela aj táto vzdialená vetva rodu a regenti Hódžo mali voľné ruky pri dosadzovaní nasledujúcich šogúnov, neskôr v snahe nakloniť si cisársky dvor začali do pozície šogúnov dosadzovať príslušníkov cisárskeho rodu.

Roku 1221 sa cisár Go -Toba pokúsil zvrátiť situáciu a opätovne získať do rúk politickú moc pre cisársku rodinu. Vypukla krátka občianska vojna (povstanie Džókju) medzi prívržencami cisára a prívržencami šogunátu a rodu Hódžo. Cisár v tomto období nebol schopný získať širšiu podporu pre znovunastolenie cisárskej moci ani medzi šľachtou, ani obyčajným ľudom a vojská cisára Go-Toba boli ľahko porazené. Po porážke povstania regenti z rodu Hódžo upevnili svoju moc a už v zárodku odstránili, akúkoľvek možnosť neposlušnosti šogúnov alebo cisárov.

Možné nároky cisárskeho dvora na samostatnú vládu v krajine sa snažili regenti oslabiť prostredníctvom vyvolávania konfliktov medzi členmi cisárskej rodiny. Regenti z rodu Hódžo sa po smrti každého panovníka aktívne angažovali pri výbere jeho následníka a podnecovali vzájomné súperenie medzi jednotlivými vetvami cisárskeho rodu, čo bolo pre regentov z rodu Hódžo spoľahlivým nástrojom v boji proti možným ambíciám dvora. V druhej polovici 13. storočia prerástli na cisárskom dvore vzájomné nezhody a šarvátky v rozdelenie cisárskej línie na vzájomne znepriatelené a titul cisára si nárokujúce rodové línie. Rodové línie Džimjóin a Daikakudži si neskôr s tichou podporou regentov v 14. storočí vytvorili dve oddelené cisárske vlády počas obdobia tzv. obdobia občianskej vojny severné a južného dvora.

Minamoto no Joritomo zvolil za hlavné mesto ríše, pôvodné rodové sídlo svojej rodiny. Kamakura sa ihneď po nástupe Joritomiho stala hlavným mestom krajiny a zostala ním až do roku 1333. Kamakura bola aj sídlom administratívnych orgánov nového štátu. Rody pokrvne spriaznené s rodom Minamoto a pochádzajúce z okolia Kamakury, ako napríklad rod Hódžo, získali významne pozície v štátnej správe. Kamakura sa stala aj centrom kultúry a umenia. Roku 1252 bola v areáli miestneho chrámu Kótoku-In vztýčená vyše 13 metrová bronzová socha Amídu Budhu. Majstrovské dielo japonského náboženského sochárstva a kovolejárstva. Kamakura sa stala sídlom vojenskej správy krajiny, na rozdiel od Kjóta, ktoré bolo sídlom cisára a šlachtickej správy, nezávislej od úspechov na vojenskom poli. Rýchle a spoľahlivé spojenie Kamakury s okolitým svetom, predovšetkým cisárskym mestom Kjótom sa stalo veľmi dôležitým. Cesty vedúce z mesta a do mesta prechádzali cez zalesnené a hornaté územia obkolesujúce nížinatú oblasť, na ktorej sa rozprestiera Kamakura. Cesty boli iba niekoľko metrov široké, v niektorých úsekoch nemohli popri sebe prechádzať dvaja ľudia. Minamoto no Joritomo si zvolil Kamakuru za hlavné mesto, aj kvôli ťažkej geografickej dostupnosti a a uzatvorenej polohe mesta, ktoré v čase vojny predstavovalo veľkú strategickú výhodu.

Roku 1268 sa v Číne chopil moci Chubilaj a založil v dejinách Číny novú dynastiu Juan. Ihneď po nástupe na trón sa Chubilaj snažil skonsolidovať vzťahy so susednými krajinami. V Chubilajovej svetonázorovej koncepcii mali všetky okolité národy byť vo vazalskom postavení vzhľadom na Čínu. S týmto úmyslom vyslal do Japonska poslov a požiadal japonského cisára, aby oficiálne uznal Japonsko za vazalský štát dynastie Juan.

Zobrazenie zničenia mongolskej inváznej flotily tajfúnom (kamikaze), na maľovanom zvitku z 19. storočia

Japonsko, však v tomto období predstavovalo krajinu, ktorá nemala už od 9. storočia, žiadne diplomatické kontakty s okolitými štátmi, kvôli čomu sa v japonskej vládnucej spoločnosti prejavil pocit výlučnosti a nadradenosti voči iným národom a Chubilajove požiadavky boli neprijateľné. V priebehu storočí pestovania cisárskeho kultu v krajine sa osoba cisára stala posvätnou a božskou a prijatie vazalského pomeru, by znamenalo aj nalomenie viery obyvateľov krajiny vo vlastnú výnimočnosť a nadprirodzený pôvod. Odmietnutie Chubilajových požiadaviek podporila aj vládnuca vojenská vrstva Bakufu, ktorá v rámci idey vojenskej cti považovala za hanbu a potupu priznať svoju podriadenosť inému štátu a bola ochotná bojovať.

Cisár Chubilaj reagoval na japonské odmietnutie jeho požiadaviek prípravou vojenskej výpravy. Roku 1274 vyplávalo od Kórejských brehov vyše 600 lodí s 23 tisíc mužmi na palube. Mongolským útočníkom sa postavili na odpor iba polovojenské jednotky domobrany severného Kjúšu, pretože hlavné vojenské jednotky sa ešte nestihli sfromovať a presunúť k miestu mongolského vylodenia. Situácia pre Japoncov vyzerala beznádejne, ale po dni bojov bola Mongolská flotila zničená silným tajfúnom, ktorý sa prehnal oblasťou.

Chubilaj si uvedomoval, že za neúspechom jeho prvej výpravy neboli vojenské neúspechy, ale sila prírody a preto sa rozhodol vypraviť ďalšiu výpravu v roku 1281. Druhá výprava sa opätovne dostala až k japonským brehom, ale bola opätovne po siedmich týždňoch bojov zničená ďalším tajfúnom.

Zničenie mongolskej flotily zapôsobilo veľmi silne na vtedajších Japoncov. Náboženskí predstavitelia krajiny pripisovali ľahké víťazstvo nad Mongolmi nadprirodzeným silám, v ktorých priazni Japonsko, ako bohmi stvorená a vyvolená krajina prebýva. Víťazstvo nad Mongolmi upevnilo aj systém vojenskej vlády bakufu, pretože sa ukázalo, že iba ona dokáže zmobilizovať dostatočný počet bojovníkov a zdrojov na zastavenie zahraničnej invázie. V Japoncoch sa v dôsledku víťazstva posilnil pocit výnimočnosti a nacionalizmu namiereného voči ostatným národom východnej Ázie.

V období Kamakura sa v krajine začal proces úpadku centrálnej moci šogúnov a nárast vplyvu regionálnych vojenských vodcov, ktorí konali na svojom územi takmer nezávisle od vôle šogúna. Proces vzniku regionálnych centier moci, neskôr vyvrcholil v nasledujúcom období Muromači, v ktorom politická anarchia v krajine dosiahla vrchol. Šógun sa podobne ako cisár stal iba ceremoniálnou figúrkou bez reálneho politického vplyvu a moci.

Príčina politickej nestability v krajine spočívala v politike šogúna Minamoto no Joritoma, ktorý na posilnenie vlastnej moci v provinciách vytvoril funkciu šugoa, čiže miestneho vojenského náčelníka. Roku 1338 po neúspešnom pokuse cisára Go - Daiga o prinavrátenie plnej politickej moci cisárom a následnej politickej nestabilite, prevzal nástupíctvo rodu Hódžo rod Ašikaga. Silná centrálna vláda sa takmer vytratila a odteraz mali šugovia na svojich územiach väčšiu moc než šóguni. Moc šóguov spočívala v rodovom príbuzenstve rodín žijúcich na určitom území, z toho vyplývajúcej vzájomnej oddanosti a najmä vo veľkom pozemkovom vlastníctve. Šugovia, z ktorých neskôr vznikli daimjóvia sa obklopili veľkými armádami samurajských vazalov a boli neustále vo vojnovom stave s centrálnou autoritou. V neskoršom období boli šogúni rovnako bezmocní pred vojenskou mocou ako cisári a Japonsko sa postupne rozpadlo na takmer 400 nezávislých štátov vedených vojenskými veliteľmi.