Juraj Šípoš

Juraj Šípoš sa narodil 17. novembra 1959 v Martine, ako druhý syn v poradí. V roku 1966 sa rodina Šípošovcov presťahovala zo Žiliny do Bratislavy na novo vybudované sídlisko Pošeň v mestskej časti Ružinov.

Otec Ivan Šípoš bol známy psychológ a pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied. Matka Anna pôsobila ako stredoškolská profesorka s aprobáciou pre francúzsky jazyk a telesnú výchovu na Strednej jedenásťročnej škole na vtedajšej Makarenkovej ulici v Petržalke (od roku 1970 gymnázium, v súčasnosti Gymnázium Alberta Einsteina).

V rokoch 1966-1975 absolvoval základnú školskú dochádzku. Prvý ročník dokončil na Základnej deväťročnej škole na Nevädzovej ulici. Druhý až deviaty ročník absolvoval na Základnej deväťročnej škole na vtedajšej Prechtlovej ulici, ktorá vtedy otvorila brány pre prvých žiakov (od roku 1972 Základná deväťročná škola kpt. Jána Nálepku, v súčasnosti Spojená škola sv. Vincenta de Paul na Bachovej ulici). Tu spoznal svoju budúcu manželku – spolužiačku Ivetu.

V rokoch 1975-1979 absolvoval stredoškolské štúdium na Gymnáziu na Makarenkovej ulici v Petržalke, ktoré zakončil maturitnou skúškou.

Po absolvovaní stredoškolského štúdia sa v roku 1979 zamestnal ako operátor pri počítacích strojoch v Podniku výpočtovej techniky na Miletičovej ulici, kde pracoval až do svojej emigrácie.

Juraj Šípoš bol od tínedžerského veku rozhodnutý, že odíde, len čo bude mať k tomu vhodnú príležitosť. Taká príležitosť sa mu naskytla v lete 1980, keď sa dostal na zájazd do vtedajšej Juhoslávie. Z Juhoslávie sa mu podarilo prekročiť hranice do Rakúska, kde bol umiestnený do utečeneckého tábora pri Viedni. Jeho cieľom bola niektorá anglicky hovoriaca krajina. Nakoniec sa mu podarilo získať prisťahovalecké vízum do Austrálie, ktorá v tom čase prijímala imigrantov z východnej Európy.

V Austrálii bol umiestnený do prijímacieho strediska pre migrantov, z ktorého však po niekoľkých týždňoch na vlastnú päsť odišiel do hlavného mesta Sydney. Týmto rozhodnutím, ktoré vychádzalo z jeho túžby žiť v hlavnom meste, si však veľmi sťažil východiskovú situáciu, čo výrazne poznačilo jeho pobyt v emigrácii. Počas celej doby bol nútený živiť sa ako pomocný robotník v stravovacích zariadeniach alebo veľkoskladoch distribučných spoločností.

S emigrantskými starosťami prišli emigrantské emócie. Lásku k slobode, ktorá ho dohnala až k emigrácii, časom zatienila clivota po rodine a túžba po vlasti, aj keď neslobodnej. Do tohto obdobia spadajú začiatky jeho básnickej a umeleckej tvorby vôbec. Svoje pocity a vnútorné rozpoloženie popísal v básňach, ktoré neskôr vydal v rámci básnickej zbierky s príznačným názvom Pod južným krížom.

Všetky tieto faktory a nepriaznivé okolnosti pravdepodobne výraznou mierou prispeli k tomu, že Juraj Šípoš v Austrálii ťažko ochorel a musel byť hospitalizovaný. Jeho rodina vyvinula veľké úsilie, aby mu zabezpečila návrat do vlasti. Juraj Šípoš sa vrátil k rodičom do Bratislavy v decembri 1981 tesne pred Vianočnými sviatkami, čím sa obdobie jeho emigrácie definitívne uzavrelo. Čas strávený v emigrácii mal však významný dopad na celý jeho ďalší život a tvorbu.

Bezprostredne po návrate do vlasti sa Juraj Šípoš ocitol v zložitej situácii. Počas emigrácie bol za neprítomnosti odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody na dva roky za nedovolené opustenie republiky. Po návrate si jeho nedobrý zdravotný stav vyžadoval ďalšiu hospitalizáciu a následné dlhodobé liečenie. Vďaka tomu sa mu však darilo odkladať nástup výkonu trestu. Neskôr súd, pravdepodobne aj s ohľadom na zdravotný stav odsúdenca zmiernil bezpodmienečný trest na podmienečný.

Občiansky život Juraja Šípoša sa v nasledujúcich rokoch postupne upokojil. Spočiatku pracoval ako brigádnik u rôznych zamestnávateľov, nakoľko mu to dovoľoval zdravotný stav, ktorý sa však postupne zlepšoval.

Dôležitý posun vpred v umeleckej tvorbe Juraja Šípoša znamenalo viacmenej náhodné stretnutie s priateľom a susedom jeho otca – vysokoškolským pedagógom a publicistom Jánom Szelepcsényim, ktorému prestavil svoju dovtedajšiu básnickú tvorbu, vychádzajúcu hlavne z pobytu v emigrácii. Ján Szelepcsényi okamžite rozpoznal talent mladého začínajúceho autora a odporučil ho svojmu bývalému spolužiakovi - spisovateľovi Ľubomírovi Feldekovi, ktorý v tom čase pôsobil ako vedúci redaktor oddelenia poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Ľubomírovi Feldekovi sa tvorba Juraja Šípoša zapáčila a výraznou mierou sa zaslúžil o zaradenie jeho tvorby do edičného plánu vydavateľstva v nasledujúcich rokoch.

Časom Juraj Šípoš začal kráčať aj v otcových šľapajach. V roku 1985 sa zamestnal ako asistent vo výskume na Ústave experimentálnej psychológie SAV. V roku 1986 nastúpil do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, kde pracoval ako dokumentarista v knižnici až do konca svojho života. Aj keď nemal formálne vzdelanie v oblasti psychológie, vďaka dobrej znalosti anglického jazyka a pozícii dokumentaristu v knižnici bol v intenzívnom kontakte s odbornou literatúrou a k tejto vednej disciplíne si vytvoril veľmi silný vzťah.

V roku 1985 si zobral za manželku svoju bývalú spolužiačku zo základnej školy Ivetu. V roku 1987 sa s manželkou presťahoval do nového bytu v Petržalke, kde žil do konca života.

Vďaka dobrým znalostiam anglického jazyka, ktoré získal počas pobytu v Austrálii, sa stal vyhľadávaným prekladateľom. Spočiatku sa venoval hlavne prekladom textov zahraničných autorov, ktoré vyšli vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ a Práca. Po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 sa začal vo väčšom rozsahu venovať komerčnému prekladaniu a tlmočeniu.

Veľkým koníčkom Juraja Šípoša boli informačné technológie, ktorým sa celú dobu aktívne venoval. Publikoval rad článkov a recenzií v domácich aj zahraničných odborných časopisoch a na webových portáloch venovaných problematike IT. V roku 2010 vydal vlastnú distribúciu operačného systému BSD – MaheshaBSD.

Juraj Šípoš bol podstatnú časť svojho života tuhý fajčiar, čo sa mu nakoniec stalo osudné. Zomrel náhle 14. októbra 2013 na akútny infarkt myokardu spôsobený ťažkou arteriosklérózou. Napriek okamžite privolanej záchrannej službe mu nebolo možné pomôcť. Posledná rozlúčka sa konala 22. októbra 2013 v krematóriu v Bratislave. Nekrológ predniesol jeho dlhoročný priateľ Ľubomír Feldek.

Počiatky básnickej tvorby Juraja Šípoša siahajú do obdobia jeho emigrácie v Austrálii, kde sa v ňom pod tlakom nepriaznivých okolností prebudil básnik. Debutoval básnickou zbierkou Pod južným krížom, ktorá vyšla roku 1986 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v edícii Nová poézia, kde opísal svoje zážitky v emigrácii.

V roku 1988 vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v edícii Kruh milovníkov poézie antológia siedmych básní od siedmych autorov, pomenovaná práve podľa básne Juraja Šípoša Aperitív na modrej planéte.

Výrazné zastúpenie v próze Juraja Šípoša mala vedecká fantastika. Jeho príbehy čitateľovi odhaľujú tajomné, nepreskúmané svety plné mysticizmu a snažia sa ho varovať pred svetom, kde počítačové technológie ovládnu človeka.

Jeho tvorba zaujala aj vydavateľstvo Smena, ktoré mu v roku 1988 v rámci zbierky poviedok Správy z neznámych svetov publikovalo sci-fi poviedku Kompjuterové zhltnutie. Neskôr mu ďalšie poviedky vychádzali v Technických novinách.

Juraj Šípoš sa výrazne uplatnil aj ako scenárista komiksov. V roku 1989 autor komiksov František Mráz rozbiehal komiksový magazín Bublinky. Okrem kresličov sa snažil skontaktovať aj autorov, spisovateľov a textárov, zväčša z radov autorov vedeckej fantastiky. Pri tej príležitosti oslovil s ponukou spolupráce aj Juraja Šípoša, ktorého tvorbu publikovanú v Technických novinách dobre poznal. Juraj Šípoš sa stal najproduktívnejším spolutvorcom magazínu, v ktorom vyšiel rad komiksov nakreslených podľa jeho predlôh, napr. Telegram, Počítačový vírus, Much-much, Predpoveď , Biely duch, Ružovkasté mäso, Experiment bublinka, Hlava.

Spolupráca Juraja Šípoša so skupinou autorov okolo Františka Mráza vyvrcholila komiksovými príbehmi Draculovo oko, ktoré v roku 1993 vyšli na pokračovanie v denníku Slovenská republika. Jednalo sa o čiernobiele komiksové príbehy podľa scenárov Juraja Šípoša v podaní vtedajšej slovenskej komiksovej špičky - okrem Františka Mráza to boli Atilla Benko, Pavol Bratský, Feďo Fiala, Ľudovít Mikula a Martina Pilcerová. V roku 1994 Draculovo oko vyšlo samostatne ako komiksový samizdat. Kniha bola vytlačená a zviazaná len v niekoľkých exemplároch a rozdaná zúčastneným autorom. Oficiálne nikdy nevyšla.

Juraj Šípoš pôsobil aj ako prekladateľ z anglického jazyka.

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v roku 1989 Malej edícii svetových autorov vydalo v jeho preklade výber z poézie ugandského básnika Okota p’Biteka Výčitky čiernych manželov a v roku 1991 vydalo v jeho preklade antológiu zen-budhistických koánov od autorov Paul Reps a Nyogen Senzaki Myšlienky písané do piesku.

V roku 1992 vydavateľstvo Práca vydalo v jeho preklade knihu o liečbe duše meditáciou od autorky Elizabeth Massovej – Len tíško, pokojne.

V období tesne pred svojou smrťou Juraj Šípoš pracoval na preklade staroindického spisu Devímáhátmya (majestátna bohyňa) – Sľub ženského Boha, ktorý už nestihol vydať.

Celý život Juraja Šípoša bol poznamenaný neustálym hľadaním slobody. Ako básnik a spisovateľ sa Juraj Šípoš aktívne zaujímal a zamýšľal nad celým radom spoločenských tém a otázok súvisiacich s filozofiou, vierou a náboženstvom..

Po spoločenských zmenách v strednej a východnej Európe po roku 1989 sa venoval situácii, ktorá tu vznikla. Nové spoločenské pomery analyzoval aj z hľadiska psychologického v odbornom článku East-European Views - The Society, The Devils Of Us, And Why Do We Manufacture Them? ktorý mu vyšiel v roku 2001 v americkom odbornom časopise Psychology and Education Journal.

Za veľmi zaujímavú považoval otázku, či v dávnej minulosti existovali vyspelé civilizácie, o ktorých nemáme žiadne informácie buď z toho dôvodu, že existovali na ťažko dostupných miestach, alebo zanikli tak dávno, že všetky stopy po nich sa medzitým stratili. Písal články o mytologickych krajinách ako Atlantída, Hyperborea a témach ako Teória dutej Zeme.

Časom začal inklinovať k východným kultúram a náboženstvám, ktoré systematicky študoval, publikoval o nich články a prevádzkoval niekoľko špecializovaných webov (viď. Externé odkazy). Najviac si obľúbil hinduizmus, lebo ho pokladal spomedzi všetkých náboženstiev za najslobodnejšie. Posledný text, na ktorom pracoval a práve sa ho chystal publikovať, bol preklad staroindického spisu Devímáhátmya (v preklade Majestátna Bohyňa), ktoremu dal názov Sľub ženského Boha. V uvode k prekladu píše:

Hinduizmus je ako rozkonárený strom – tiež pozostáva z viacerých vetiev... Hinduizmus je náboženstvo s nemalou rôznorodosťou v názoroch, ktoré sa však vzájomne tolerujú a všetky vetvy majú spoločný koreň. Európania nedokážu celkom do seba vstrebať túto rôznorodosť...

Veľkým koníčkom Juraja Šípoša boli informačné technológie, ku ktorým získal vzťah ešte počas zamestnania v Podniku výpočtovej techniky. Vo väčšej miere sa im opäť začal venovať začiatkom 90-tych rokov, keď sa osobné počítače kompatibilné s IBM PC stávali čoraz dostupnejšie. Informačným technológiám sa aktívne venoval až do konca života.

Juraj Šípoš nevnímal informačné technológie len ako pracovný prostriedok, ktorý mu ako spisovateľovi a prekladateľovi pomáhal pri spracovaní textov a komunikácii s ľuďmi, ale nazeral na ne aj v širších spoločenských a filozofických súvislostiach. Na jednej strane sa zamýšľal nad tým, aké nebezpečenstvo môžu pre ľudí predstavovať počítačové technológie, čo sa premietlo do jeho prózy hlavne v 80-tych rokoch. Na druhej strane sa zamýšľal nad tým, akým spôsobom sa dajú využiť informačné technológie na zlepšenie bezpečnosti informácií a zabezpečenie súkromia používateľov.

Vzhľadom na to, že život Juraja Šípoša bol poznamenaný neustálym hľadaním slobody, v centre jeho záujmu boli „slobodné“, voľne šírené operačné systémy Linux a rodina operačných systémov BSD – FreeBSD/OpenBSD/NetBSD. To, čo píše Juraj v úvahe o Linux-e, je hlavne o slobode:

Licencie väčšiny počítačových programov sú tvorené tak, aby vám odobrali slobodu… Licencia GNU chce garantovať vašu slobodu a podeliť sa o „free“ softvér – zabezpečiť, aby bol pre všetkých užívateľov „free“. Keď hovoríme o „free“ softvéri, máme na mysli slobodu, nie cenu.

Pri oboznamovaní sa a experimentovaní s vyššie uvedenými operačnými systémami sa Juraj Šípoš zaujímal hlavne o to, ako si systém zostaviť podľa svojich potrieb, či už na úrovni jadra systému alebo na úrovni aplikácií/služieb a ako systém prevádzkovať z externého média bez nutnosti inštalácie na pevný disk. So všetkými svojimi skúsenosťami sa dlhé roky delil prostredníctvom článkov, recenzií a návodov, ktoré publikoval v domácich aj zahraničných odborných časopisoch a na webových portáloch venovaných problematike IT, napr. PC Space, zive.sk, root.cz, LinuxEXPRES, Linux Gazette a ďalších.

Vyvrcholením týchto jeho snáh bolo vydanie vlastnej distribúcie operačného systému BSD – MaheshaBSD v roku 2010, ktorej sa opakovane venoval aj BSD Magazine, štvrťročník venovaný distribúciám operačných systémov rodiny BSD. MaheshaBSD sa zameriava hlavne na prenositeľnosť a súkromie používateľa. Dá sa spúšťať priamo z externého média CD/DVD alebo pamäťového kľúča USB bez nutnosti inštalácie na pevný disk počítača. Distribúcia obsahuje aplikačný softvér na anonymné prezeranie webových stránok ako aj nástroje na obnovu/prenos dát, reset hesla Windows a pod., čo robí z tejto distribúcie veľmi flexibilný nástroj. Serverová verzia navyše obsahuje serverové aplikácie poskytujúce základné sieťové služby, napríklad www a ftp, čo umožňuje používateľovi v prípade potreby s minimálnymi prostriedkami a v minimálnom čase sprevádzkovať osobný internetový server bez nutnosti tieto služby objednať od špecializovaných poskytovateľov.

• Pod Južným krížom (Slovenský spisovateľ, 1986)
• Aperitív na modrej planéte (Slovenský spisovateľ, 1988, vyšlo v rámci rovnomennej zbierky básní)

• Komputérové zhltnutie (Smena, 1988, vyšlo v rámci zbierky poviedok Správy z neznámych svetov)
• Draculovo Oko (Slovenská republika, 1993, komiks, kresby František Mráz a kol.)

• Okot p’Bitek - Výčitky čierny manželov (Slovenský spisovateľ, 1989)
• Paul Reps, Njógen Senzaki - Myšlienky písané do Piesku (Slovenský spisovateľ, 1991)
• Elizabeth Massová – Len tíško, pokojne (Práca, 1992)
• Sľub ženského Boha - preklad staroindického spisu Devímáhátmya