Jozef Hatok

Študoval na prešovskom gymnáziu a príležitostne vystupoval ako ochotník na ľudových koncertoch. Spevácky talent a dobrý hlasový materiál ho priviedli v roku 1949 do zboru opery Štátneho divadla v Košiciach. Súčasne sa súkromne učil spievať u hlasového pedagóga Enrica Manniho, Imricha Godina a Jarmily Winklerovej. Prvý úspech dosiahol ako Princ v Dvořákovej Rusalke (1953) nielen svojím mladistvým, ale aj intuitívnym hereckým prejavom. [1]

Z operných úloh spieval:[1]

• Žoru Aruťuňanca v opere ukrajinského skladateľa Mejtusa Mladá garda (1952),
• Fentona vo Veselých paniach z Windsoru Otta Nicolaia (1955).
• Petra Zvaru v spevohre Bartolomeja Urbanca Máje (1954),

Z operetného repertoáru naštudoval Vojvodu z Urbina (Strauss, Noc v Benátkach, 1954) a Boleslava Barańského (Nebal, Poľská krv, 1955).[1]

V roku 1955 prijal ponuku vedenia prešovského Divadla Jonáša Záborského, kde sa ako nový člen predstavil titulnou postavou v Auberovom Fra Diavolovi (1955), z operných postáv spieval:[1]

• Petra Ivanova (Lortzing: Cár a tesár, 1956),
• Vaška (Smetana: Predaná nevesta, 1957),
• Pinkertona i Gora (Puccini: Madame Butterfly, 1962).

Hatokov mäkký, lyrický tenor príjemného timbru našiel uplatnenie v mnohých žánrovo rôznorodých inscenáciách klasickej či súčasnej operety a v moderných hudobno-dramatických dielach. K jeho divácky najúspešnejším postavám v hudobných komédiách patrili:[1]

• Daniel v muzikáli (Hála: Nech spieva Zuzana, 1960),
• Pablo (Miljutin: Bozk Juanity, 1961),
• Limonádový Joe (Hála: Limonádový Joe, 1961),
• Joe Clou (Renz: Ďakujem ti, Eva, 1965),
• Célestin Formant (Abraham: Ples v hoteli Savoy, 1966),
• poručík Champlatreux (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1966).

Ďalšie jeho postavy boli: Giovanni Boccaccio (Suppé: Boccaccio, 1957), Juraj Hazucha (Dusík: Zlatá rybka, 1957), Lancelot (Audran: Bábika, 1961), Renato Tuzzi (Kramer-Garinei-Giovannini: Keď je v Ríme nedeľa, 1964), Adam (Zeller: Vtáčnik, 1965), Aristid Forestier (Porter-Burrows: Kankán, 1965), Freddy Eynsfort-Hill (Loewe-Lerner: My Fair Lady, 1967), Štefan Baráč (Szirmai: Magnáš Miško, 1967), Floriš Stacho (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1968). [1]

V roku 1972 sa musel pre ťažkú chorobu s divadlom rozlúčiť.[1]