Jevgenij Alexandrovič Jevtušenko

Narodil sa 18. júla 1932 v rodine geológa a milovníka poézie Alexandra Rudoľfoviča Gangnusa (1910 – 1976), ktorý bol pôvodom pobaltský Nemec. Jeho matka Zinaida Jermolovna Jevtušenková (1910 – 2002) bola tiež vyštudovaná geologička, živila sa však ako herečka a kultúrna pracovníčka. Práve jeho matka po návrate z vojnovej evakuácie na Sibírskeho mesta Zima v Irkutskej oblasti mu zmenila meno na svoje dievčie. Pri formalitách pri zmene priezviska pri tom zámerne zadala nesprávny dátum narodenia, pretože priezvisko bolo možné zmeniť iba do 12 roku života dieťaťa. V jeho nových dokladoch bol preto zapísaný rok narodenia ako 1933.

V roku 1948 sa zúčastnil s otcom na geologickej expedícii v Kazachstane. Počas štúdií na Literárnom inštitúte mu vyšla básnická zbierka Rozviedčici budúcnosti (Razvedčiki buduščego, 1952) a autobiografická poéma Stanica zima (Stancija zima, 1953). Popularitu si získal ako básnik venujúci sa aktuálnym témam a spolu s Roždestvenským a Voznesenským tvorili prúd „novej poézie“.

Aktívne sa zúčastňoval na verejnom a politickom živote, protestoval proti vstupu vojsk varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, aj proti nútenej emigrácii Solženicyna. Vystupoval proti cenzúre komunizmu, tri roky pôsobil ako poslanec parlamentu. Bol čestným členom Americkej akadémie umení a Európskej akadémie vied a umení. Žil striedavo v Moskve a Tulse v Oklahome, kde zomrel vo veku 84 rokov.[1]

Najznámejším autorovým dielom je román Kde rastú najkrajšie jahody (Jagodnyje mesta, 1981), kde uvažuje o ľudských hodnotách v období perestrojky. Tento román, ako aj celkovo jeho prozaická tvorba, vyvolali rôzne protirečivé reakcie. Ďalším Jevtušenkovým prozaickým dielom je román s autobiografickými črtami Neumieraj pred smrťou (Ne umiraj prežde smerti, 1993).

Čo sa poézie týka, Jevtušenko prispel do ruskej literatúry básnickými zbierkami ako Stanica zima (Stancija zima), Rozviedčici budúcnosti (Razvedčiki buduščego), Stalinovi nástupcovia (Nasledniki Stalina), Po Prahe idú tanky (Tanki idut po Prage), či poémami Pod kožou sochy Slobody, Mama a neutrónová bomba, Trinásť.

Jevtušenko tiež spolupracoval s hudobníkmi. Známa je napríklad spolupráca s Dmitriom Šostakovičom na jeho 13. symfónii - Babij Jar.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jevgenij Alexandrovič Jevtušenko