Jacob Arminius

Narodil sa v rodine patriacej do strednej triedy vtedajšej spoločnosti, čo mu však nezaručilo pokojné detstvo a dospievanie.

Jeho otec, ktorého prácou bolo značenie kuchynského náčinia, zahynul ešte keď bol Jacob dojča. Postaral sa o neho kňaz, Theodorus Aemilius, ktorý ho poslal študovať do Utrechtu. Podobne ako klasickí humanistickí učenci tej doby, polatinčil si svoje meno na “Arminius”, podľa germánskeho vodcu revolty proti Rímu počas 1. storočia nášho letopočtu.

Aj zvyšok jeho rodiny zahynul tragicky. V roku 1575 Oudewater napadli a zničili Španieli. Neprežila to ani Arminiusova matka, ani jeho súrodenci.

Rok pred tým, v roku 1574, začal svoje štúdiá teológie na Univerzite v Leidene, sponzorované jeho priateľmi, najmä Rudophusom Snelliusom. V Leidene zostal do roku 1582. V škole prevládali názory prikláňajúce sa k sakramentalizmu a pietizmu. Osobnosti ako Lambertus Danaeus, Johannes Drusius, Guillaume Feuguereius a Johann Kolmann v ňom zasiali semená, z ktorých neskôr vyrástla teológia súťažiaca s teológiu Kalvína.

V roku 1582, financovaný amsterdamskými obchodníkmi, študoval u Theodora Bezu v Ženeve. Beza, Kalvínov 62-ročný nasledovník, bol už v tom čase medzi reformátormi veľmi vážený. Po skončení štúdií v Ženeve Arminius študoval v Bazileji a potom znovu v Ženeve.

V roku 1587 navštívvil Taliansku, kde zmenil svoj pohľad na katolícku cirkev. Po tom, ako sa bližšie zoznámil s katolíckymi predstaviteľmi a rádom jezuitov, musel vo svojom presvedčení urobiť niekoľko kompromisov. Napríklad stratil svoje tvrdé kalvinistické presvedčenie.

V roku 1588 bol ordinovaný za pastora v Amsterdame. Kázal v „starom zbore“, ktorý hral hlavnú úlohu v cirkevnom živote mesta.

V roku 1590 si vzal za manželku Lijsbet Reael, pochádzajúcu z aristokratickej rodiny. Tento sobáš ešte zvýšil jeho vplyv na najmocnejších obchodníkov a predstaviteľov mesta.

V roku 1603 získal doktorát na univerzite v Leidene. Pôsobil tu ako kazateľ, učiteľ teológie a rektor univerzity.

Zomrel v roku 1609 Leidene prirodzenou smrťou vo veku 49 rokov a deväť dní.

Jacob Arminius vyrastal v spoločnosti, kde v učení i cirkevnom poriadku dominoval kalvinizmus. Holandská reformovaná cirkev prijala za svoju ženevskú presbyteriánsku formu organizácie , Heidelberský katechizmus a Belgické vyznanie. Po tom, ako v krajine zavládol mier v živote politickom, začali sa v oblasti teológie.

Jakob Arminius, holandský teológ bol počas svojich štúdií ovplyvnený najmä kalvinizmom. Neskôr sa s ním však rozišiel. Dostal sa totiž do rozporu s Kalvínovým dôrazom na nepodmienené vyvolenie a neprekonateľnú milosť, všetko otázky spásy.

Arminius je známy najmä ako zakladateľ proti-kalvínskej školy v protestantizme. Jeho menom označovaný smer teológie, „arminianizmus“, sa preto zvykne používať ako opozitum ku kalvinizmu. Aj keď väčšina ľudí sa domnieva, že Arminius odmietal všetko kalvínske, v skutočnosti veľmi oceňoval Kalvínove komentáre. Vravel, že im patrí druhé miesto po Písme: „Odporúčam čítať Kalvínove komentáre… Prehlasujem, že v interpretácii Písma je Kalvín neporovnateľný a že jeho komentáre sú cennejšie ako všetko, čo môžeme prijať z písma Otcov – musím priznať, že mal určitého ducha proroctva...”

Jeho hlavné diela sú:

• Komentár k Listu Rimanom, kapitola 9
• Vyjadrenie citov (Declaration of Sentiments)
• Zhodnotenie Perkinsovho pamfletu (Examination of Perkins’ Pamphlet)

Arminiove hlavné dôrazy sú:

• veril, že predestinácia jednotlivcov je založená na Božom predzvedení toho, či ľudia príjmu alebo odmietnu Krista (podmienená predestinácia);
• bojoval proti supralapsarianizmu (učí, že Boh ešte pred pádom človeka do hriechu rozhodol, kto bude a kto nebude spasený);
• veril v slobodu človeka;
• zastával neohraničené vykúpenie;

Armniniovo vlastné učenie bolo sformované až po jeho smrti.

V roku 1610 bolo vydané dielo „Remonstrantice“ (protest). Jeho jadro tvorí päť výrokov o spáse:

1. Ľudia nemôžu sami zo seba urobiť nič dobré.
2. Pred založením sveta, Boh sa rozhodol zachrániť každého, kto sa slobodne rozhodne veriť v Ježiša Krista.
3. Ježiš umrel pre každého, ale Jeho smrť spasí len veriacich
4. Ľudia môžu odmietnuť Boží úmysel zachrániť ich.
5. Písmo jasne nehovorí, či môže kresťan stratiť spasenie.

Arminiovo učenie teda vytvorilo protiváhu kalvinizmu, čo viedlo k mnohým sporom. Holandský princ Maurícius sa snažil ukončiť konflikty v roku 1618. Pozval kalvínskych pastorov z celej Európy do mesta Dort na synodu, ktorá trvala do roku 1619. Teológia arminiánov bola, prirodzene, odsúdená a boli vydané anathemas, ktoré nám tiež môžu poslúžiť na lepšie spoznanie Arminiánovej teológie:

1. Ľudské bytosti sú prirodzene duchovne mŕtve. Nikto si prirodzene nepraje hľadať Boha.
2. Ak niekto verí v Boha, je to preto, lebo Boh si ho k tomu vybral. Božia voľba „oživiť“ niekoho nie je podmienená žiadnym ľudským rozhodnutím.
3. Božia smrť je zmierením len pre tých, ktorý v Neho uveria.
4. Keď sa Boh rozhodne človeka „oživiť“, človek tomu nemôže odporovať ani to neskôr zamietnuť.
5. Každý kresťan si zachová vieru až do smrti.

Je zaujímavé, že teológia arminiánov sa sformovala práve v období, keď bol v Holandsku kalvinizmus pevne zakotvený a v období nového mieru mal výborné podmienky na svoj rozvoj. Je veľmi cenné, že Jacob Arminius, po celé svoje detstvo a štúdium ovplyvňovaný prevažne Kalvinizmom, dokázal na otázky spásy dať vlastné odpovede.

• SHEPHERD, Victor: Jacob Arminius.
• TIMOTHY, Paul: Christian History Made Easy. Rose Lubliny, 1999. ISBN 1-890947-10-5
• http://www.victorshepherd.on.ca/Other%20Writings/jacobus_arminius.htm, 14. 02. 2006
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jacob_Arminius na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• http://www.theologicalstudies.citymax.com/articles/article/1542334/17395.htm, 14.02.2006
• Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Jacobus Arminius zverejneného na anglickej Wikipédii.