Ján Veselý

Napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov, po absolvovaní obecnej a meštianskej školy študoval v rokoch 1912 – 1915 na Učiteľskom ústave v Modre s vyučovacím jazykom maďarským, ktorý ukončil maturitou. Plynule ovládal český, maďarský a nemecký jazyk, čiastočne taliansky jazyk.

Ako jednoročný dobrovoľník bol v roku 1915 odvedený do c. a k. rakúsko-uhorskej armády a bol zaradený k 13. honvédskemu pešiemu pluku. Po absolvovaní školy pre dôstojníkov pechoty v zálohe v Bratislave bol s menšími prestávkami od augusta 1916 do októbra 1918 bojovo nasadený na viacerých frontoch, najprv na rumunskom fronte ako veliteľ čaty. V roku 1917 bol povýšený na poručíka pechoty v zálohe. Počas bojov bol v roku 1917 zranený, ako rekonvalescent vykonával funkciu veliteľa výcvikovej roty v Bratislave a absolvoval ekvitačnú školu pre dôstojníkov pechoty. Od leta 1917 bol nasadený na talianskom fronte ako pobočník veliteľa práporu.

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej ríše a návrate z frontu sa prezentoval u čs. brannej moci, pričom bol následne pridelený k čs. streleckému pluku 3 v Bratislave, neskôr premenovaný na peší pluk 23, kde vykonával funkciu veliteľa čaty a roty. Často bol prideľovaný k pohraničnej službe v posádkach v Česku a na Slovensku.

V roku 1922 bol pridelený k jazdeckému pluku 2 „Sibírskemu“ v Olomouci ako veliteľ jazdeckej čaty. V roku 1923 bol premiestnený k jazdeckému pluku 3 v Rimavskej Sobote. V roku 1923 bol povýšený na nadporučíka jazdectva. S účinnosťou od 1. mája 1923 a poradím od 1. novembra 1923. Ako dôstojník jazdectva si zvyšoval svoje vojenské vzdelanie, absolvoval ekvitačnú školu pre dôstojníkov jazdectva, neskôr armádny plynový kurz, výcvik v ničení nevybuchnutých ručných granátov a guľometný kurz jazdectva. Dosahoval samé veľmi dobré až výborné hodnotenia. V roku 1930 bol povýšený na kapitána jazdectva, vykonával funkcie veliteľa čaty, eskadróny, inštruktora v poddôstojníckej škole a plynového dôstojníka pluku. V roku 1933 bol premiestnený k jazdeckému pluku 7 v Hodoníne. V roku 1936 bol povýšený na štábneho kapitána jazdectva. Od februára 1939 bol príslušníkom dragúnskeho pluku 11 v Bratislave.

Bol vynikajúcim jazdcom, v čs. armáde dosiahol viaceré víťazstvá v armádnych jazdeckých pretekoch.

Po vzniku 14. marca 1939 Slovenského štátu bol menovaný od 16. marca 1939 ako jeden z najskúsenejších dôstojníkov jazdectva veliteľom dragúnskeho pluku 11 v Bratislave, následne zabezpečoval reorganizáciu jazdeckého vojska na jazdecké priezvedné oddiely, pričom sa stal veliteľom JPO I v Bratislave. V máji 1939 bol povýšený na majora jazdectva.

So svojím JPO I sa zúčastnil v septembri 1939 ťaženia slovenskej armády proti Poľsku po boku Nemecka. JPO I velil od 27. augusta do 7. septembra 1939 a od 8. septembra do 20. septembra 1939 bol veliteľom jazdeckej skupiny u veliteľstva rýchlej jednotky. Po návrate s poľského ťaženia zostal veliteľom JPO I, okrem iných služobných povinností od februára 1940 vyučoval ako mimoriadny profesor na Vysokej vojennej škole. Dňom 1. júl 1940 bol povýšený na podplukovníka jazdectva.

Po napadnutí ZSSR fašistickým nemeckom a zapojení Slovenskej republiky do vojny v lete 1941 bol ako veliteľ JPO I aj so svojim útvarom vyslaný do poľa, kde zotrval až do 14. októbra 1941. Po návrate na Slovensko opäť velil JPO I v Bratislave, od 2. februára 1942 prevzal aj velenie Posádkového veliteľstva Bratislava.

V dobe od 25. augusta 1942 do 28. decembra 1942 bol Ján Veselý opäť nasadený v poli, v Bielorusku u Zaisťovacej divízie ako veliteľ Zmiešaného priezvedného oddielu. Tu sa okrem iného zúčastnil v novembri 1942 bitiek u Lojewa a neskôr v Choinikách. Po návrate na Slovensko bol dňom 1. januára 1943 povýšený na plukovníka jazdectva, opäť bol menovaný veliteľom JPO I a veliteľom Vojenskej posádky Bratislava, od júna 1943 už iba velil posádkovému veliteľstvu.

Od 16. júna 1944 bol menovaný veliteľom 1. brigády Technického zboru. Od 1. augusta 1944 bol pridelený k MNO a následne bol dňom 14. august 1944 odoslaný do poľa ako veliteľ 2. technickej divízie v Taliansku, s ktorou prekonával presuny a útrapy vojenského pracovného zväzku. Po vypuknutí povstania v severnom Taliansku na konci apríla 1945 bol zatknutý talianskymi partizánmi, neskôr bol krátko v zajateckom tábore americkej armády v Modene. Do ČSR sa vrátil na konci júla 1945.

Po návrate do ČSR sa prihlásil do čs. armády. Neskôr bolo rozhodnuté MNO, že bol prijatý v hodnosti plukovníka, vtelený k pešiemu pluku 39 v Bratislave a zároveň bol daný na dovolenku s čakaním s tým, že sa malo následne rozhodnúť o jeho ďalšom vojenskom osude. K 1. januáru 1949 mu bola zrušená hodnosť plukovníka a bola mu priznaná iba hodnosť štábneho kapitána. Ku dňu 1. júl 1949 bol prepustený z vojenskej činnej služby a bol preložený do výslužby.

Dňom 11. január 1950 mu komunistický režim odňal dôstojnícku hodnosť a ďalej bol vedený už iba ako vojak v zálohe. Postupne sa zamestnal vo viacerých podnikoch. V roku 1956 mu bola amputovaná noha, stal sa invalidným dôchodcom a s rodinou žil v Bratislave. Dňa 3. januára 1963 v Bratislave zomrel na embóliu pľúc.