Ivan Žabota

Študoval na reálke v Gradci a na pražskej Akadémii výtvarných umení. Neskôr sa presťahoval do Viedne, kde študoval za finančnej podpory svojich rodákov. Od roku 1915 sa zdržiaval v Budapešti, kde maľoval portréty v tamojších slovenských rodinách.[1] Bol jedným z prvých výtvarníkov, ktorý prišli po vzniku ČSR do Bratislavy. Tu sa aktívne zúčastňoval diskusií o smerovaní slovenského výtvarného umenia.[2] V roku 1919 bol jedným zo spoluzakladateľov Spolku slovenských umelcov.[1] V Bratislave sa stal neodmysliteľnou súčasťou vtedajšej bohémy. Po svojom príchode si založil ateliér v budove Slovenskej banky na rohu Hurbanovho námestia a Suchého mýta. Venoval sa maľovaniu portrétov no žil v materiálnom nedostatku. V 30. rokoch sa oženil s dobre situovanou manželkou Pavlou Smolkovou, čím sa výrazne zmenilo jeho materiálne postavenie. Vzťah však nevydržal dlho a Žabota sa vrátil k svojmu bohémskemu spôsobu života pričom upadal do dlhov. Jeho smrť prišla náhle a nečakane.[2]

Žabota sa venoval prevažne maľbe portrétov. Známe sú jeho obrazy tanečníc a detí. Bol zástancom realizmu a odporcom moderny.[2] Tvoril v štýle salónno-meštiackehého portrétu z konca 19. storočia. Maľoval aj významné osobnosti politického a kultúrneho života. Spolu s Martinom Benkom, Jankom Alexym sa predstavili v roku 1920 na výstave Slovenského Mája.[3] Známou sa stala jeho maľba P. O. Hviezdoslava (1921). Pre jeho portréty je charakteristická priamosť a realita videnia, no postupne v nich začal prevládať romantizujúci a idealizujúci prvok.[1]

1. Slovenský biografický slovník VI T – Ž. Martin : Matica slovenská, 1994. ISBN 80-7090-111-X. S. 483.
2. VAŠŠ, Martin. Zlatá bohéma. Bratislava : Marenčin PT, 2018. ISBN 978-80-8114-940-5. S. 110-123.
3. KOVÁČ, Dušan a kol.. Kronika Slovenska. I.. vyd. Bratislava : Fortuna Libri, 1999. ISBN 8088980089. S. 114.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Žabota