Italo-albánska gréckokatolícka cirkev

Italo-albánska gréckokatolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví byzantského obradu.

Článok zo série Východné katolícke cirkvi
Tradícia alexandrijská
Etiópsko-eritrejská · Koptská
Tradícia antiochijská
Maronitská · Sýrska · Sýrsko-malankarská
Tradícia arménska
Arménska
Tradícia chaldejská
Chaldejská · Sýrsko-malabarská
Tradícia konštantínopolská
Albánska · Bieloruská · Bulharská
Grécka · Chorvátska · Italo-albánska
Macedónska · Maďarská
Melchitská · Rumunská · Rusínska
Ruská · Slovenská · Ukrajinská

Južné oblasti Talianska a Sicília boli počas dlhého obdobia pod gréckym vplyvom a vplyvom byzantskej tradície. Najskôr patrila táto oblasť pod Rímsky patriarchát, neskôr bola pričlenená pod Konštantínopolský patriarchát až sa v 11. storočí vrátila naspäť do Rímskeho patriarchátu. V obdobiach, keď oblasť patrila pod Rím, to znamenalo latinizáciu na tomto území.

V 15. storočí po príchode imigrantov z pravoslávneho južného Albánska tieto komunity dostali od rímskeho pápeža osobitného biskupa ale aj tak upadali. Pápežská bula Etsi Pastoralis z 18. storočia bola predpokladom pre uznanie ich rovnoprávnosti s latinskými veriacimi v 19. storočí.

V súčasnosti majú v Taliansku tri jurisdikčné jednotky – z toho sú dve rovnoprávne eparchie a jeden exarchátny monastier. Eparchia Lungro (v Kalábrii) má právomoc nad celým kontinentálnym Talianskom a Eparchia Piana degli Albanesi sa rozprestiera na celej Sicílii. Okrem týchto dvoch eparchií majú aj monastier Santa Maria di Grottaferrata (založený v roku 1004 neďaleko Ríma svätým Nílom), ktorý má od roku 1937 postavenie teritoriálneho opátstva.