Informačné médium

Názov informačné médium vznikol spojením slov informácia a médium. Informácia je údaj o reálnom prostredí, o jeho stave a procesoch v ňom prebiehajúcich, ktorý zmenšuje nevedomosť príjemcu informácie o prostredí a modifikuje varietu jeho správania. Médium slúži ako prenosový prostriedok, ktorým môže byť papier, telefónny kábel, optický kábel, optické vlákno, širokopásmový spoj, nerv v ľudskom tele a podobne.[1]

Informačné médium sa nazýva aj komunikačné médium alebo nosič informácii. Názov komunikačné médium sa používa aj preto. že vychádza z technologického aspektu komunikácie, v ktorej plní úlohu sprostredkovateľa, teda nosiča informácie. Informačné médium zohráva úlohu sprostredkovateľa, nie medzi dvoma komunikátormi, ale medzi dvoma úrovňami abstrakcie, a to medzi realizáciou (fyzická úroveň) a informačnou úrovňou.[2]

Médium ako technologický prostriedok umožňuje informácie prenášať v priestore (vzduch, elektromagnetické vlnenie, koaxiálne káble atď.) alebo vo forme hmotných nosičov umožňuje fixovať a prenášať informácie aj v čase (papier, magnetická páska, optické disky, v širšom kontexte počítač a počítačové siete atď.). Za médium môžeme v určitom zmysle považovať aj reč ako systém dohovorených zvukov alebo písmo ako systém dohovorených znakov. Fixáciou informácií na médium potom vzniká dokument.[3]

Pojmom informačné médium môžeme označiť aj človeka, ktorého vnímame ako sociálnu a spoločenskú bytosť. Na začiatku komunikačného spojenia je človek, ktorý svoje pocity a myšlienky formuluje do obrazovej, zvukovej, prípadne predmetnej podoby. Na konci spojenia je iný človek, ktorý tieto pocity a myšlienky prijíma cez svoje zmysly - najčastejšie zrakom, sluchom, prípadne hmatom.[3] To znamená, že človek, ktorý je na začiatku komunikačného spojenia je nositeľom určitých informácii, a preto môže vystupovať v úlohe informačného média.

Informačné médium môžeme definovať aj ako nosič informácie. Je to fyzikálne médium určené alebo použité na fixovanie alebo prenášanie množiny dát či informácií, ktoré spolu s nimi tvorí informačný prameň. V komunikačných procesoch sa na prenos alebo fixovanie informácií využívajú rôzne druhy nosičov. Môžeme ich rozdeliť na energetické a hmotné. Komunikovanie prostredníctvom dokumentov predpokladá zaznamenanie informácií na hmotné nosiče. Vlastnosti hmotných nosičov informácií sú dôležité v rozličných súvislostiach:

• rozhodujú o spôsobe a charaktere záznamu informácií,
• určujú trvácnosť dokumentu, jeho manipulovateľnosť, skladovateľnosť a spôsob ochrany,
• podieľajú sa na rozhodovaní o spôsobe výroby dokumentu a jej nákladoch, o jeho distribúcii atď.[4]

Teoreticky možno informácie zaznamenať na ľubovoľný materiál. Prakticky sa na túto funkciu využívali a využívajú len určité osobitne vhodné nosiče, napr. v minulosti papyrus, pergamen, v súčasnosti predovšetkým papier v rozličnej úprave a rozličných vlastností a umelé hmoty rozličného druhu a s rozličnou povrchovou úpravou. Ak spolu s hmotnou podstatou nosiča prihliadneme na jeho formu a spôsob záznamu informácií, aký umožňuje, môžeme vymedziť najmä tieto druhy nosičov, charakteristické pre súčasnú dokumentovú komunikáciu: papierové nosiče (v podobe jednotlivých kariet a hárkov, zošitov, nematografické, diazografické), magnetické pásky (zvukové, video), disky pre mechanický, magnetický a optický záznam zvuku, obrazu i textu). Niektoré nosiče umožňujú priamo čitateľnú formu záznamu (spravidla papierové materiály), iné nosiče vyžadujú premietnutie záznamu, jeho akustickú reprodukciu alebo jeho zobrazenie na televíznej obrazovke, či displeji počítača. Súčasná výroba nosiča informácií je zameraná na zvýšenie ich záznamovej kapacity, trvácnosti a odolnosti proti poškodeniu, na zjednodušenie zaznamenávania informácií a skvalitnenie záznamu, o docielenie ich ľahkej prenosnosti a poskytnutie rýchleho prístupu k zaznamenaným informáciám.[4]

Rôzne druhy informácií si vyžadujú aj rôzne druhy hmotných nosičov. Nosič informácie môže byť charakterizovaný dvoma atribútmi:

• záznamovou kapacitou,
• šírkou pásma.

Záznamová kapacita nosiča je množstvo dát, ktoré môže byť uložené na nosiči s prihliadnutím na jeho technologické a praktické obmedzenia.

Šírka pásma nosiča informácií je ukazovateľom toho, ako rýchlo môžu byť uložené dáta načítané.[5]