Optický disk
Optický disk je záznamové médium na uchovávanie informácií (dát, hudby a obrazu) v digitálnej forme. Podľa druhu poznáme disky CD, DVD, Blu-ray, HD DVD, HVD.
Optický disk je tenký polykarbonátový kotúč. Informácie na ňom sú uložené vo forme jednotiek a núl (binárna forma) reprezentovaná priehlbeninkami v špirálovo zatočenej stope disku. Dáta sa čítajú opticky - laserom (z toho názov optický disk). Široké uplatnenie našiel pri ukladaní dát (informačné technológie), reprodukcii zvuku, a prehrávaní videa.
História
David Paul Gregg vyvinul analógový optický disk a patentoval ho v rokoch 1961 a 1969 (U.S. Patent 3,430,966). Veĺmi zaujímavý je U.S. Patent 4,893,297, z roku 1968 a vydaný v roku 1990, ktorý je zdrojom obrovského príjmu pre Pioneer. Ten zahŕňa systémy ako CD, DVD, ba aj Blu-ray. Súčasne malá skupina fyzikov začala s optickými diskami experimentovať vo firme Philips v Eindhovene, v Holandsku v roku 1969. V roku1975, sa Philips a MCA rozhodli spojiť sily. V roku 1978, bol dlho očakávaný laserový disk predstavený v Atlante. MCA dodala disky a Philips prehrávače. Bol to však úplný technický a komerčný prepadák, a kooperácia firiem sa skončila. V Japonsku a v USA, bol Pioneer úspešný s videodiskami, až do príchodu DVD.
Philips a Sony vytvorili v roku 1979 konzorcium na vývoj digitálnych audio diskov, čo viedlo k veľmi úspešnému predstaveniu kompaktného disku v roku 1983.
Podpora a štandardizácia optických diskov spadá pod Optical Storage Technology Association (OSTA).
Hoci sú optické disky výrazne trvácnejšie ako predchádzajúce záznamové médiá, sú taktiež náchylné na poškodenie najmä vplyvom okolitého prostredia. Knižnice a archívy by to mali vziať v úvahu a zabezpečiť procedúry na ochranu médií, aby sa zachovala ich dlhodobá použiteľnosť
