Indo-grécke kráľovstvo

Roku 326 pred Kr. dobyl Alexander Veľký severozápadnú časť indického subkontinentu až k rieke Bjás a založil tam niekoľko miest, medzi nimi aj Bukefalu, a dosadil tam svojich satrapov. Indickí satrapovia v Pandžábe boli ponechaní vláde indických monarchov Taxila a Pora a boli znovu potvrdení Zmluvou z Triparadeisu v roku 321 pred Kr.; zvyšok gréckych vojsk prítomných v Indii ostalo pod velením Alexandrovho veliteľa Eudéma. Okolo roku 321 pred Kr. Eudémos porazil a vystriedal na tróne Taxila a o päť rokov neskôr Indiu opustil. Potom vládol gréckym osadám na Indu ďalší veliteľ Peithón, syn Agerónov.[3] Ten však nevládol dlho a v tom istom roku ako Eudémos odišiel z Indie do Babylonu. Posledný veliteľ Sofytes vládol až do roku 294 pred Kr. Podľa indických zdrojov Gréci („Javanovia“) pomohli Čandraguptovi Maurjovi zvrhnúť dynastiiu Nanda a nastoliť Maurjovskú dynastiu. Okolo roku 312 pred Kr. sa Čandragupta vyhlásil za vládcu rozsiahlych území severovýchodnej oblasti Indie.

Roku 303 pred Kr. viedol Seleukos I. Nikátor vojsko až k Indu, kde sa stretol s Čandraguptom. Stretnutie skončilo mierovou dohodou, ktorá bola tzv. epigamiou (starogr. Επιγαμια – Epigamia), čo znamenalo buď dynastické manželstvo, alebo nejakú dohodu o vzájomnom zväzku medzi Indmi a Grékmi. Podľa tejto dohody Seleukos prenechal severovýchodne teritória Alexandrovej ríše Čandraguptovi možno až k oblasti Arachózie. Na oplátku Seleukos získal päťsto vojnových slonov, ktorí potom zohrali kľúčovú rolu v Seleukovom víťazstve v bitke pri Ipse.

„Indovia obsadili niektoré územia, ležiace okolo Indu, ktoré pôvodne patrili Peržanom: Alexander ich o Arianov pripravil, a dosadil tam svojich vlastných osadníkov. Ale Seleukos Níkator ju dal Čandraguptovi v dôsledku manželského sväzku a získal za to päťsto slonov.“...Strabón [4]

Niektorí Gréci, medzi nimi napríklad historik Megasthenes nasledovaný Deimachom a Dionysiom, boli odoslaní na Čandraguptov dvor. Obaja vládci rovnako pokračovali vo vzájomnom obdarovávaní sa.

bilingválny Ašókov skalný nápis z Kandaháru písaný grécky a aramejsky

Grécka populácia, ktorá sa na severe Indie usadila, zostala pod maurijskou vládou. Čandraguptov vnuk Ašóka, ktorý prijal budhizmus, začal s jeho šírením pomocou skalných nápisov, z ktorých sú niektoré napísané grécky, z čoho sa dá predpokladať, že časť Grékov v Ašókovej ríši prijala budhizmus: „Tu, v kráľovskej moci medzi Grékmi, Kambódžanmi, Nábhakovmi, Nábhapamkitmi, Bhódžhokmi, Pitinikmi, Ándhrapradéšanmi a Palidmi, tu všade ľudia nasledujú v dharme bohom milého (myslené Ašóku).“...13. skalný Ašókov edikt (S. Dhammika).

V trinástom edikte Ašóka tvrdí, že odoslal budhistických vyslancov ku gréckym vládcom do všetkých helénskych ríš až k Stredozemnému moru. Dvanásty edikt hovorí, že na ich územiach vyvinul prírodnú medicínu k prospechu ľudí i zvierat. Zdá sa, že Gréci zohrali v Indii pri šírení budhizmu nemalú úlohu. Niektorí z Ašókových vyslancov, napríklad Grék Dharmarakšita je v pálijských prameňoch opisovaný ako vodcovská osoba gréckych budhistických mníchov aktívnym proselytikom.[5] Predpokladá sa, že Gréci sa tiež podieľali na sochárskej tvorbe Ašókových stĺpov[6] a vôbec na všeobecnom rozkvete maurijskeho umenia.[7]

Roku 206 pred Kr. tiahla seleukovská armáda pod velením Antiocha III. znovu do Indie, kde Antiochos prijal vojnové slony a iné dary od kráľa Sofagaséna:

„On (Antiochos III.) prešiel cez Kaukaz a zostúpil do Indie, kde obnovil priateľstvo so Sofagasénom, kráľom Indov. Dostal tiež viac slonov, až kým ich nemal stopäťdesiat a zásobil nimi svoje oddiely a vydal sa znovu so svojou armádou na cestu: pustil Androsthéna z Kyziku, aby splnil svoju povinnosť dopraviť domov pokladnicu, so súhlasom tohto kráľa, že mu ju zverí.“...Polybius[8]

Grécko-baktrijská socha, Ai Khanoum, 2. stor. pred Kr.

Alexander neďaleko Baktrie založil niekoľko kolónií. Po jeho smrti roku 323 pred Kr. sa Baktria stala jednou zo satrapií Seleukovskej ríše. Okolo roku 250 pred Kr. sa jeden zo satrapov Diodotos I. Seleukovcom vzoprel a prehlásil sa za kráľa Grécko-baktrijského kráľovstva. Diodotov syn Diodotos II. bol následne zvrhnutý Euthydémom I., ktorý položil základ dynastie Euthydémovcov. V dobe Maurijskej ríše sa v Grécko-baktrijskom kráľovstve stále držal silný vplyv helénistickej kultúry, ako to dokazujú archeologické vykopávky v Ai-Khanoumu.

Gréci v Baktrii tak zostali s Gréckom v blízkom kontakte i v dobe Maurijskej ríše. Maurijská dynastia bola okolo roku 185 pred Kr. zvrhnutá a vlády sa ujala dynastia Šungov. Ich zakladateľom bol Pušjamitra Šunga, ktorý zavraždil posledného maurijského kráľa Brhadratu. Podľa niektorých budhistických textov, ako je Ašókavadana, zaujal Pušjamitra voči budhizmu nepriateľský postoj a budhistov údajne dokonca prenasledoval. Mnohé budhistické kláštory, ako tie v Nálande, Bódhgaji, Sarnáthe či Mathure, mali byť pretvorené na chrámy hinduhistické. Podľa niektorých historikov ako napr. Étienne Lamotteho[9] či Romila Thapara[10] sú budhistické zdroje z tejto doby zaoberajúcimi sa o prenasledovaní budhistov prehnané. Baktrijská ríša bola dôležitou križovatkou obchodu hodvábnej cesty. Hodváb, keramika, porcelán, umelecké motívy, amulety, ingoty kovov, drahocenné látky, drahokamy ako zafír, spinel, rubín, nefrit, lapis lazuli, cenné kremene, hindukúšsky smaragd, zlato, náuky a idey prúdili cez toto územie na všetky strany vtedajšieho sveta.[11].

Démétrios na dobovej minci so sloniou prilbou, symbolizujúcou jeho dobyvačné výpravy do Indie

Keď dynastiu Maurjov nahradila okolo roku 185 pred Kr. dynastia Šungov, armáda Démétria prvého, syna Euthydéma I., vpadla na územie Indie a zmocnila sa Archózie, Gedrózie, Sindhu a Pandžábu. Potom Démétrios I. tiahol proti Patáliputre, hlavnému mestu Šungov. Mezitým bol v Baktrii Eukratidom zosadený z trónu Démétriov brat Antimachos I., čím skončila vláda dynastie Euthydémovcov a vojenské ťaženie v Indii bolo vážne narušené. Démétrios sa rozhodol upustiť od zámeru dobyť územie dynastie Šungov a obrátil sa na Baktriu. Pri pokuse o navrátenie vlády do rúk Euthydémovcov bol v roku 170 pred Kr. Démétrios porazený a zabitý. V Arachózii i kábulskom údolí boli objavené mince z jeho doby, na ktorých býva Démétrios zobrazený v slonej prilbe, ktorá má pripomínať jeho dobytie Indie.

Po Démétriovej smrti sa krajina rozpadla na niekoľko menších kráľovstiev, ktoré spolu súperili o moc. Na východe tak vzniklo kráľovstvo, ktoré sa rozkladalo prevažne na indickom území, ktorého kráľ Apollódotos I. sa tak stal prvým kráľom Indo-gréckeho kráľovstva nezávislým na Baktrii. Z jeho doby sa dochovalo veľké množstvo numizmatického materiálu. Po Apollódotovi či prípadne súbežne s ním vládol Antimachos II., pravdepodobne syn baktrijského kráľa Antimacha I.

Ďalším významným panovníkom Indo-gréckeho kráľovstva sa stal Menandros I. (okolo 165 – 155 pred Kr.), známy z indických zdrojov ako Milinda, ktorého mince boli objavené dokonca až vo východnom Pandžábe. Menandros pravdepodobne začal druhú vlnu dobyvačných výprav. Podľa autora Apollódora, ktorý je citovaný v diele Strabóna, sa vtedajšie územie Indo-gréckehoho kráľovstva rozprestieralo na území Sindhu a Gudžarátu. Podľa archeologických nálezov sa však dá potvrdiť rozsah ríše od kábulskeho údolia k východnému Pandžábu a pokiaľ Gréci obývali územie i mimo týchto regiónov, bolo to len na krátku dobu. Menandros bol asi najvýznamnejší z indo-gréckych kráľov. Významne rozšíril územie ríše a jeho mince boli objavené na mnohých miestach. V dobe Menandrovej vlády sa skončili územné expanzie Indo-gréckeho kráľovstva.

Západné i indické zdroje hovoria tiež o tom, že je možné, že sa Indo-Gréci zmocnili Patáliputry, sídelného mesta Šungov. Pokiaľ áno, nebolo by to nadlho kvôli vojnám na vlastnom území Indo-Grékov.

Od 2. storočia pred Kr. začali na územie Baktrie prenikať zo severu Skýti a neskôr Jue-č'ovia. Tieto kmene postupne Grékov úplne vytlačili. Parti zohrali tiež hlavnú rolu pri páde Baktrijského kráľovstva.

Menandros dosiahol silné postavenie a jeho nástupcovia už nevládli takou pevnou rukou ako on. Indo-grécke kráľovstvo, z časti chránené pohorím Hindukúšu, bolo relatívne chránené pred inváziou severných kmeňov, ale stále ju sužovali občianske vojny medzi Grékmi. Oslabené Indo-grécke kráľovstvo tak zanedlho podľahlo skýtskej invázii. Posledné územie, ktoré ovládal grécky vládca (Hermaios), bolo dobyté v prvej polovici 1. storočia.[12]