Ienobu Tokugawa

Ienobu Tokugawa sa narodil v roku 1662 ako najstarší syn Cunagišeho Tokugawu, ktorý bol daimjóm provincie Kofu. Provincia Kofu bola jednou z najbohatších a hospodársky najvyspelejších oblastí vtedajšieho Japonska.

O detstve Ienobua sa veľa nevie, od narodenia však bol predurčený stať sa po otcovej smrti ďalším daimjóm Kofu. Po smrti šogúna Iecuna Tokugawa v roku 1680 sa ujal moci nad bakufu jeho syn Cunajoši Tokugawa. Cunajošiho neschopnosť splodiť mužského potomka však dávala veľké šance Ienobuovi stať sa v budúcnosti šógunom, pretože bol jeho najbližší žijúci príbuzný. V dobe vládnutia Cunajošiho však ešte nikto nepredpokladal, že Ienobu sa stane ďalším šogúnom, pravdepodobnejšie vyzeralo, že sa stane nástupcom svojho otca a teda daimjóm provincie Kofu.

Okolo roku 1680 zomrel jeho otec Cunašige Tokugawa a Ienobu Tokugawa po ňom nastúpil na čelo province ako daimjó. Tak sa mladý Ienobu ako vládca najbohatšej časti ríše, stal veľmi mocnou a vplyvnou postavou ešte za panovania svojho strýka Cunajošiho

V roku 1694 bol vymenovaný neokonfuciánsky vzdelanec Hakuseki Arai za vychovávateľa mladého Ienobua. Hakuseki, ktorý predtým pôsobil ako učiteľ konfucianizmu v Ede, kde si svojimi prednáškami získal povesť výborného vzdelanca, bol odporučený Džunanom Kinošitom za vychovávateľa pre mladého Ienobua. Predpokladá sa, že do roku 1709, kedy sa Ienobu stal šógunom, mu Hakuseki predniesol vyše 2000 lekcií z čínskej klasickej literatúry a teórie Konfucianizmu. Hakuseki zostal v blízkosti Ienobua aj po jeho vyhlásení za šogúna, v privilegovanej pozícii radcu až do konca svojho života.

Hakusekiho výchova bola dobrá škola a výchova pre Ienobu, nakoľko šógun Cunajoši bol veľkým mecenášom čínskej klasickej literatúry a neokonfucianizmu a každého kto bol vzdelaný v týchto odboroch pozýval k sebe na dvor a preukázal mu svoju priazeň. . Hakuseki tiež napísal pre Ienobua dielo známe ako Hankampu, ktorá obsahuje dejiny všetkých šlachtických lén od roku 1600 až do roku 1680.

V roku 1709 zomrel šógun Cunajoši bez mužského dediča. Podľa rodokmeňa a kritéria príbuznosti sa javilo rozumným, aby sa ďalším šogúnom stal daimjó Kofu, Ienobu Tokugawa, pretože iba on bol jediným priamym potomkom Iejasua Tokugawu. Na definitívne rozhodnutie o otázke eventuálneho šógunálneho následníctva, však mala väčší vplyv skutočnosť, že Ienobu bol výslovne podporený manželkou posledného šóguna Cunajošiho.[1]

Šógun Ienobu ihneď po nástupe začal reformovať určité prvky japonskej spoločnosti. Je všeobecne známe, že počas svojej vlády transformoval bakufu z vojenskej na civilnú vládnu inštitúciu, čo začalo už za vlády šogúnov Iecuna a Cunajošiho. Zrušil čudácké zákony a edikty svojho precdchodcu Cunajošiho. Dvorania, ktorí získali za Cunajošiho prílišnu moc, jej boli zbavení. Taktiež, v roku 1710, šógun Ienobu zrevidoval Buke-Šo-Hatto, okrem iného bola zrušená cenzúra a Ienobu presviedčal svojich poddaných, že myšlienky a názory ľudu môžu dosiahnuť až na najvyššiu úroveň bakufu, tým, že šogún chcel byť informovaný, čo jeho ľud bezprostredne trápy a preto príjmal audiencie obyčajných ľudí. Tieto novozavedené obyčaje boli prijaté pod vplyvom Hakusekiho. Boli taktiež zrušené kruté tresty a perzekúcie a tiež bol zreformovaný súdny systém.

Neo-Konfucionizmus bol počas vlády Ienobu Tokugawu podporovaný na úkor ostatných filozofických hnutí, vďaka silnému vplyvu neokonfuciánskeho vzdelanca Araia Hakusekiho na šogúna. Boli uskutočnené potrebné ekonomické reformy, boli razené nové zlaté mince na stabilizovanie ekonomiky.

Šógun Ienobu bol prvým šógunom po storočiach, ktorý sa skutočne pokúsil významne zlepšiť vzťahy s cisárom a dvorom v Kjóte. V roku 1711, regent Motohiro Konoe, pricestoval do Eda z Kjóta aby sa stal sprostredkovateľom medzi šógunom Ienobuom a Cisárom Nakamikadom a šľachtou (v Kjóte). Ienobu prevzal hlavnú iniciatívu, ale Motohiro sa tiež chcel presadiť počas priebehu rokovaní. Po ukončení rozhovorov, bolo dohodnuté, že mladší cisárov syn sa nemusí stať kňazom, ako to bolo pravidlom, ale môže vytvoriť novú vetvu cisárskeho rodu, a cisárove dcéry sa môžu vydávať (je faktom, že jedna z mladších dcér Cisára Nakamikado sa vydala za mladšieho syna šóguna Ienobua) a že bakufu bude poskytovať dvoru pravidelné finančné príspevky. Bolo tiež obnovených mnoho zabudnutých dvorných ceremónií. Do Kórey bol vyslaný veľvyslanec, prvý po invázii Hidejošiho Tojotomiho z roku 1592. Toto všetko znamenalo zlepšenie vzťahov s dvorom počas vlády šóguna Ienobu.

Šógun Ienobu zomrel vo veku 51 rokov v ére Šótoku 2, v 14. dni 10. mesiaca (1712).[2] Jeho následníkom sa stal jeho ešte nedospelý syn Iecugu Tokugawa. Následníkom sa nestal syn, ktorý sa oženil s cisárskou princeznou. Iecugu sa stal siedmym šógunom a aj on ustanovil Hakusekiho za svojho radcu.

• Hóei (1704-1711)
• Šótoku (1711-1716)

• Bodart-Bailey, Beatrice, ed. (1999). Kaempfer's Japan: Tokugawa Japan Observed. Honolulu: University of Hawaii Press.
• Screech, Timon. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London: RoutledgeCurzon. ISBN 0-7007-1720-X
• Titsingh, Isaac. (1822). Illustrations of Japan. London: Ackerman.
• Titsingh, Isaac. (1834). [Siyun-sai Rin-siyo/Hayashi Gahō, 1652], Nipon o daï itsi ran; ou, Annales des empereurs du Japon. Paris: Oriental Translation Fund of Great Britain and Ireland. --Dve kópie tejto neobvyklej knihy sú dostupné online: (1) v knižnici University of Michigan, digitalizovaná 30. januára 2007; a (2) v knižnici Stanfordskej University, digitalizovaná 23. júna 2006. Tu kliknite na originálny text vo francúzštine.
• Totman, Conrad. (1967). Politics in the Tokugawa bakufu, 1600-1843. Cambridge: Harvard University Press.

• National Diet Library: fotografia brány hrobky šiesteho šóguna z rodiny Tokugawa; Šiba, Tokio (1901)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tokugawa Ienobu na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).