Hmoždinka

Spisovný ekvivalent tohto v praxi často používaného slova je roky predmetom sporov. Ako spisovné ekvivalenty tohto výrazu slovníky navrhujú kolík, kotva, kotvička, klátik, tŕň, príchytka, zápustný kolík, zápustka, rozperka, rozperná kotva. Každý z týchto výrazov možno však označiť za problematický: kolík, klátik, príchytka, kotva či kotvička sú výrazy skôr všeobecné, kolíkom sa okrem toho v technike rozumejú najmä neduté predmety a kotvou sa (v danom kontexte) rozumejú kovové hmoždinky; zápustka je už označenie pre dvojdielny nástroj na presné formovanie výkovku; zápustný kolík je nedutý kovový kolík v strojárstve; rozperka (po česky rozpěrka) je označenie rôznych rozpieracích pomôcok; rozperná kotva je len kovová hmoždinka alebo len tanierová hmoždinka atď. V časopise Kultúra slova 4/1997 síce navrhujú používať výraz zápustka alebo zápustný kolík, ale v poslednom vydaní KSSJ (2003) sa tieto ekvivalenty ani neuvádzajú.

Hmoždinka pri upevňovaní funguje ako elastický prvok rozdeľujúci silu pôsobiacu pri zaskrutkovaní skrutky. Skrutka po zaskrutkovaní roztláča steny hmoždinky, ktoré sa opierajú o steny vyvŕtaného otvoru a držia tak hmoždinku na potrebnom mieste. Najspoľahlivejšie upevnenie hmoždiniek sa dosiahne pri ich použití do stavebného materiálu, ktorý neobsahuje dutiny a póry. V poréznych materiáloch je držanie hmoždinky slabšie, preto sa do takýchto materiálov používajú špeciálne hmoždinky (napríklad s dlhšou styčnou plochou). Popri vývoji nových stavebných materiálov sa postupne vyvinuli aj špeciálne druhy hmoždiniek, ako je napríklad hmoždinka používaná do sadrokartónu (nevyžaduje predvŕtanie otvoru), alebo hmoždinky do izolačných materiálov, ktoré majú špeciálny tvar a závit, čo vylepšuje ich držanie.

Hmoždinka sa vyvinula z pôvodných drevených kolíkov, ktoré boli upevnené sadrou do otvorov v stene. Do týchto kolíkov boli následne zaskrutkované skrutky. Prvú, hromadne vyrábanú, hmoždinku si patentoval v roku 1910 John Joseph Rawlings. Prihlásil ju na patentovom úrade v Londýne, v roku 1911. O rok neskôr získal registráciu na názov rawlplug. 14. januára 1913 získal patent pod číslom 22680/11. Hmoždinka pozostávala z konopnej šnúry, napustenej krvou zo zvierat, do ktorej sa skrutkovala príslušná skrutka. Od roku 1926 vyrábala nemecká spoločnosť Upat v Hamburgu prvé hmoždinky z konopnej šnúry s plechovou vložkou. Prvú - naozaj univerzálne použiteľnú nylonovú hmoždinku si nechal pod označením Fischer S patentovať Artur Fischer (zakladateľ spoločnosti Fischerwerke), v roku 1957.

Špeciálna hmoždinka do sadrokartónu

Hmoždinka do pórobetónu

V súčasnosti sa hmoždinky väčšinou vyrábajú z plastu, kvalitnejšie z nylonu, ale existujú aj kovové varianty (oceľové, nerezové, mosadzné), pre ktoré sa používa označenie kotvy. Pretože existuje mnoho typov stavebných materiálov a možností montáže, vyrába sa aj veľa druhov špeciálnych hmoždiniek. Pre väčšinu typov hmoždiniek sa musí najskôr vytvoriť zodpovedajúci otvor na uchytenie, napríklad pomocou vŕtačky. U niektorých druhov sa zaskrutkovaním vrutu hmoždinka roztiahne a pripevní k okolitému materiálu. Poistkou sú spätne otočené zuby alebo upchávka vytvorená hmoždinkou v dutine. Moderné druhy hmoždiniek, napríklad do sadrokartónu, či pórobetónu nevyžadujú vyvŕtanie otvoru. Do materiálu sa totiž iba zatĺkajú alebo zaskrutkujú. Natĺkacie hmoždinky však, napriek svojmu názvu, vyvŕtanie otvoru vyžadujú. Až potom je možné upevniť ich, napríklad úderom kladiva. Hmoždinka umožňuje rozložiť silu pôsobiacu v upevňovanom materiáli. Takto vytvorená sila musí byť rovnocenná alebo vyššia než sila vytvorená ťahom uchytávaného predmetu. Pri uchytení veľmi ťažkých materiálov do stien je niekedy nutné rozložiť silu na viacero hmoždiniek.

• Kultúra slova 4/1997
• Šalingová, M.-I. et al.: Slovenčina bez chýb, 1998
• Články uverejnené na Wikipédii v českom a nemeckom jazyku

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hmoždinka