Skrutka

Skrutku vynašli pred vyše 2000 rokmi, ale iba necelých 500 rokov sa využíva na upevňovanie.

Ako prvý opísal skrutku grécky učenec Archimedes zo Syrakúz (cca 287 – 212 pred Kr.). Archimedova skrutka bola obrovská špirála uzatvorená v drevenom valci. Používali ju pri zavlažovaní polí a na premiestňovanie vody z nižšej hladiny na vyššiu.

Archimedes pravdepodobne skrutku nevynašiel, ale iba opísal predmet, ktorý už existoval. Azda ju vynašli staroegyptskí technici na zavlažovanie polí pri brehoch Nílu. Archimedovu skrutku používali v staroveku na prečerpávanie vody do väčšej výšky. Nikomu však nenapadlo využiť skrutku na upevňovanie. Stredovekí stolári a tesári využívali na zmontovanie nábytku a drevených konštrukcií budov drevené kolíky alebo kovové kliny.

V 16. storočí sa začali vyrábať klince so závitom, ktoré lepšie držali. To už bol iba krôčik k vzniku skrutky. Skrutky sa začali všeobecne používať na upevňovanie až na konci 18. storočia, keď prišli na metódu, ako ich lacno vyrábať.

Skrutkový spoj – matica + skrutka

Sila otáčajúca skrutkou je menšia ako sila, ktorá posúva skrutku. Závit je vlastne zatočená naklonená rovina, sila posuvu po naklonenej rovine (pri skrutkách je posuv po závite pri otáčaní) je menšia ako sila potrebná na zdvihnutie telesa bez naklonenej roviny (pri skrutke posuv celej skrutky). Sila F₁ potrebná k otáčaniu skrutky:

${\displaystyle F_{1}={\frac {F_{2}.d}{2\pi r}}}$

kde F₂ je sila, ktorá posúva skrutku, d je výška 1 závitu, r je polomer skrutky.

V technickej praxi patrí skrutka medzi základný spojovací materiál, či už samostatne, spolu s maticou alebo ako závrtná skrutka.

• Skrutka – vynález