H2S (radar)

H2S bol radarový navigačný systém používaný Royal Air Force počas druhej svetovej vojny na podporu nočného bombardovania Nemecka a cieľov na okupovanom území. Išlo o výkonný radar pracujúci na, v tom čase, veľmi vysokej frekvencii 3 000 MHz. Radar bol zabudovaný v lietadle a zobrazoval radarovú mapu terénu pred lietadlom. Nebol závislý na žiadnej pozemnej technike, ako iné rádionavigačné systémy používané v tej dobe. Luftwaffe pridelila zariadeniu kódové označenie Rotterdam.

Handley Page Halifax s radarom H2S (kryt pod trupom)
zobrazenie Zuiderzee aj s priehradou na zobrazovacej jednotke radaru H2S

Princíp fungovania

Jadro prístroja tvoril medený magnetrón s komplikovaným systémom dutín, ktoré boli vyrobené strojovým obrábaním. Vysielal vysokovýkonné pulzy s výkonom 10 kW a zachytával ich odraz od povrchu. V závislosti na charakteristike povrchu sa menila intenzita odrazeného signálu. Najväčšia bola od zastavaných území, stredná od pevniny a najnižšia od vodných plôch. Spracovaním signálu sa na matnici prístroja zobrazovala mapa povrchu s jasne vystupujúcimi zastavanými oblasťami.[1]

Pokusy o utajenie

Briti si boli vedomí inovačnej hodnoty nového prístroja a mali obavy, že by ho Nemci pri získaní zo zostreleného lietadla mohli skopírovať a použiť proti nim. V tom čase nemali vedomosti o príliš veľkom zaostávaní nemeckého vývoja na tomto poli. Štandardom bolo, že cenné a tajné prístroje obsahovali malú detonačnú nálož, ktorá v prípade, že hrozilo núdzové pristátie alebo pád lietadla prístroj alebo jeho časti zničila. V prípade prístroja H2S bolo problematické veľké a pevné kovové teleso magnetrónu. Nálož, ktorá by bola dostatočná na jeho deštrukciu, by spôsobila aj deštrukciu trupu lietadla. Preto sa hľadali alternatívne spôsoby: vystrelenie prístroja z lietadla menšou náložou a jeho zničenie druhou, väčšou až mimo lietadla, alebo rozleptanie prístroja kyselinou. Nakoniec sa neujala ani jedna z možností.

Operačné použitie

Radar sa začal vyrábať pre operačné použitie v druhej polovici roku 1942. V polovici januára 1943 boli radarom vybavené Halifaxy 35. perute a Stirlingy 7. perute RAF, takzvané jednotky Pathfinder. Prvý krát sa radar H2S použil pri nálete na Hamburg v noci z 30. na 31. januára. Ďalší nálet na Kolín nasledoval v noci z 2. na 3. februára.[2] Následne sa stal spolu so systémom Oboe štandardne používaným navigačným systémom. Dočkal sa aj verzie H2S Mk.III, ktorá pracovala s frekvenciou 9 000 MHz.[3]

Protiopatrenia

Už počas druhého náletu z 2. na 3. februára bol jeden Stirling s radarom zostrelený a časti prístroja, bez zobrazovacej jednotky, sa dostal do rúk Nemcom. Počas ich výskumu v továrni Telefunken boli zničené náletom z 1. marca na Berlín, ktorý zasiahol aj túto továreň. Zároveň bol v tú istú noc zostrelený Halifax s iným prístrojom H2S, ktorý sa opäť bez zobrazovacej jednotky dostal k Nemcom. Po doplnení prístroja nemeckými dielmi a jeho sprevádzkovaní boli nemeckí technici ohromení pokrokom, aký ich protivníci dosiahli. Na základe znalosti prístroja začali Nemci vyrábať zameriavací radar Naxos. Najskôr ako doplnok pozemných radarov, od februára 1944 ako Naxos-Z aj do nočných stíhačiek[4]. V apríli 1945 ešte stihli uviesť do prevádzky rušičku Postklystron na ochranu rafinérie v Leune.[5]

Referencie
  1. Price (2006, s. 104)
  2. Price (2006, s. 122)
  3. Price (2006, s. 226)
  4. Price (2006, s. 187)
  5. Price (2006, s. 226)

Zdroje
  • PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 - 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.