Friedrich Schiller

Friedrich Schiller sa narodil v Marbachu am Neckar vo Württembersku. Bol druhým dieťaťom Johanna Kaspara Schillera a Elisabeth Dorothey, rodenej Kodweißovej. Jeho otec bol nižší dôstojník a lekár v službách württemberského vojvodu Karola Eugena, ktorý patril k najhorším tyranom svojej doby. Friedrich bol jediným synom – mal päť sestier. V roku 1766, kedy sa narodila Friedrichova sestra Louise, sa celá rodina presťahovala do Ludwigsburgu.

Rodičia ho chceli dať na štúdium teológie, no na príkaz Karola Eugena musel ako 14-ročný začať študovať právo na vojenskej akadémii Karlsschule blízko Stuttgartu, kde bol až do svojich 21 rokov. V škole však vládla prísna disciplína, ktorú veľmi ťažko znášal. Žiadny voľný deň, prázdniny, či dovolenka. Tvrdá disciplína sa odrážala napríklad aj v tom, že svojich rodičov videl len krátku chvíľu počas návštev na ktorých však boli vždy prítomní aj dozorcovia. To bola príčina jeho nesmiernej túžbe po slobode. Napriek prísnym predpisom sa mu podarilo dostať k niektorým zakázaným knihám – boli to diela od Klopstocka, Kanta, Rousseaua, Montesquieta, Shakespeara, ktoré podnecovali jeho túžbu po slobode a v mnohom ho ovplyvnili. Sloboda bola aj silným motívom v jeho prvej hre, ktorú napísal, keď mal 23 rokov – Zbojníci. Toto dielo písal počas štúdia medicíny, na ktoré sa mu podarilo prestúpiť. Dielo Zbojníci malo veľký úspech už na svojej premiére v januári 1782 v mannheimskom divadle pod vedením Wolfganga Heriberta Dalberga. Schiller sa aj napriek zákazu kniežaťa Karola Eugena zúčastnil premiéry spolu s priateľom Andreasom Streicherom. Karol Eugen sa však o jeho účasti na premiére dozvedel a za trest ho na štrnásť dní poslal do väzenia. Taktiež mu dal prísny zákaz písať čokoľvek okrem medicínskych prác. Hra bola krátko po uverejnení zakázaná.

Socha F. S. Schillera a J. W. Goetheho

Pre neznesiteľný útlak sa Schiller rozhodol pre útek. V noci z 22. na 23. septembra 1782 utiekol s Andreasom Streicherom zo Stuttgartu. Následne sa vydal do Frankfurtu, Oggersheimu a Bauerbachu. Schillerov priateľ opísal túto cestu v knihe Útek zo Schillerovho pobytu v Stuttgarte a Mannheime, 1782 – 1785. Postupne sa začal úplne venovať literárnej tvorbe, pracoval ako novinár.

V roku 1783 Schiller ochorel na maláriu, po tom ako sa vrátil do Mannheimu. V roku 1787 odchádza do Weimaru, kde pôsobila slávna trojica Wieland, Goethe, Herder. Od stretnutia veľa očakával, no dočkal sa len chladného prijatia. Preto sa utiahol a venoval sa štúdiu filozofie a histórie.

V roku 1789 mu Goethe pomohol získať miesto profesora dejín na univerzite v Jene v Sasku, čo mu zabezpečilo stály príjem.

Charlotte von Lengefeld – manželka Friedricha von Schillera

22. februára 1790 oženil so svojou snúbenicou Charlottou von Lengefeld. Mali spolu štyri deti:

• Karl Ludwig Friedrich (* 1793 – † 1857)
• Ernst Wilhelm Friedrich (* 1796 – † 1841)
• Friederike Karoline Luise (* 1799 – † 1850)
• Emilie Henriette Luise (* 1804 – † 1872)

V tom istom roku sa začala aj francúzska revolúcia. Schiller ju vrelo privítal – videl v nej totiž obrovské hnutie proti tyranom. To bol aj dôvod, prečo ho v roku 1792 revolučný konvent poctil čestným občianstvom Francúzskej republiky. V roku 1794 sa Schiller opäť stretol s Goethem v Jene, kde sa konala ich spoločná prednáška. Počas rozhovoru sa medzi nimi vytvorilo priateľstvo, ktoré si obaja veľmi vážili. Počas roku 1797 spolu i oddelene vytvorili niekoľko balád.

Od roku 1799 žil vo Weimare a v roku 1802 bol povýšený do šľachtického stavu. Zomrel 9. mája 1805.

• Mária Stuartova – dráma (Maria Stuart – 1800)
• Panna Orleánska – dráma (Die Jungfrau von Orléans – 1801)
• Úklady a láska – tragédia (Kabale und Liebe – 1783)
• Zbojníci – dráma (Die Räuber darin das Hektorlied – 1781)
• Viliam Tell (staršie: William Tell) – veršovaná dráma (Wilhelm Tell – 1803/04)
• Don Carlos – dráma (Don Karlos – 1787/88)
• Fiescovo sprisahanie v Janove – dráma (Die Verschwörung des Fiesko zu Genua – 1783)
• Trilógia o Valdštejnovi (Wallenstein-Trilogie – 1799)
• Messinská nevesta – dráma (Die Braut von Messina – 1803)
• (Die Huldigung der Künste – 1804)
• Demetrius – dráma (Demetrius – 1805)

• Pieseň na radosť – óda, ktorú Ludwig van Beethoven zhudobnil a od roku 1955 je hymnou Európskej únie (Ode an die Freude – 1786)
• Odstúpenie (Resignation – 1786)
• Bohovia Grécka (Die Götter Griechenlands – prvé vydanie 1788, druhé vydanie 1800)
• Hektorove Zbohom (Hektors Abschied – 1790)
• Potápač (Der Taucher 1797)
• Ibykuské žeriavy (Die Kraniche des Ibykus – 1797)
• Rukavice (Der Handschuh – 1797)
• Rozdelenie krajiny (Die Teilung der Erde – 1795)
• Polykratesov prsteň (Der Ring des Polykrates – 1798)
• Boj s drakom (Der Kampf mit dem Drachen – 1798)
• Rukojemník (Die Bürgschaft – 1798)
• Pieseň o zvone (Das Lied von der Glocke – 1799)
• Nani (Nänie – 1800)
• Začiatok nového storočia (Der Antritt des neuen Jahrhunderts – 1800)
• Oslava víťazstva (Das Siegesfest – 1803)

• (Die Schaubühne als eine moralische Anstalt betrachtet – 1784)
• O dôvodom potešenia z tragických predmetov (Über den Grund des Vergnügens an tragischen Gegenständen – 1792)
• O milosti a dôstojnosti (Über Anmut und Würde – 1793)
• Kalliaské listy (Kallias-Briefe – 1793)
• O estetickom vzdelávaní mužov (Über die ästhetische Erziehung des Menschen – 1795)
• O naivnej a sentimentálnej poézii (Über naive und sentimentalische Dichtung – 1795)
• O diletanstve (Über den Dilettantismus – 1799; napísané spolu s Johannom Wolfgangom von Goethe)

• História odboja Holandska od španielskej vlády (Geschichte des Abfalls der Vereinigten Niederlande von der spanischen Regierung – 1788)
• Čo je a na ktorom konci sa študujú všeobecné dejiny? (Was heißt und zu welchem Ende studiert man Universalgeschichte? – 1790)
• História tridsaťročnej vojny (Geschichte des dreißigjährigen Krieges – 1790)