Fotografický film

Povrchové ochranné vrstvy sú vo všeobecnosti dve: Prvá, mechanická ochranná vrstva chráni film voči mechanickému poškodeniu emulzie (napr. poškriabaniu). Pod ňou sa nachádza UV filter, ktorý zachytáva škodlivé neviditeľné UV žiarenie (emulzia je totiž na toto žiarenie obzvlášť citlivá a jeho vplyv sa uplatňuje najmä pri fotografovaní prudkým poludňajším slnkom ožiareného snehu, piesku alebo vody)[1].

Emulzia farebných filmov sa skladá minimálne z troch svetlocitlivých vrstiev (ďalej len vrstvy). Každá vrstva obsahuje okrem striebornej soli (bromidu strieborného alebo chloridu strieborného, príslušne senzibilizovaného na svetlo určitej vlnovej dĺžky) aj tzv. farbotvorné komponenty. Pri vyvolávaní farebného filmu sa pôsobením farbotvornej vývojky strieborná soľ redukuje na kovové striebro a vývojka sa oxiduje. Reaktívna oxidovaná forma farbotvornej vývojky potom reaguje s farbotvornými komponentami za vzniku farbiva. Typicky je navrchu modrá vrstva, v ktorej sa po osvetlení a vyvolaní vytvára žlté farbivo (žltá farba je totiž komplementárna k modrej). Umiestnenie modrej vrstvy ako prvej navrchu nie je náhodné, ale vychádza zo skutočnosti, že bromid strieborný je najcitlivejší ku krátkovlnnej oblasti svetla, čiže k modrej a fialovej farbe (pričom sa citlivosť zvyšuje smerom k neviditeľnému UV žiareniu). Potom nasleduje žltý filter, ktorý zadrží svetlo modrej farby a nedovolí mu tak pôsobiť na bromid strieborný v zelenej a červenej vrstve pod ním (u bromidu strieborného sa totiž prirodzená citlivosť k modrému svetlu úplne potlačiť nedá a preto sa žltým filtrom zamedzí, aby sa modré svetlo k zelenej a červenej vrstve vôbec dostalo). Pod žltým filtrom sa nachádza zelená vrstva, v ktorej sa pri vyvolávaní tvorí purpurové farbivo (snímky zelenej trávy sú na farebnom filme purpurové) a posledná vrstva je červená, v ktorej sa zase tvorí azúrové (modrozelené) farbivo. Najbežnejším procesom, ktorým sa farebné negatívne filmy v súčasnosti spracovávajú, je proces C-41, tiež známy aj ako CN-16 (filmy značky Fuji), CNK-4 (filmy značky Konica) a AP-70 (filmy značky AGFA)[2].

Účelom spojivovej (adherentnej) vrstvy je pevne prichytiť emulziu k filmovej báze (podložke) a zabrániť tak jej odplaveniu[1].

Emulzia farebného filmu je nanesená na filmovej báze – podložke, ktorá je tvorená najčastejšie z acetátu celulózy, no niektoré typy filmov môžu mať podložku z polyesteru alebo z polyetyléntereftalátu (PET). Z historického hľadiska sa (u čiernobielych filmov) používala podložka z nitrocelulózy, ktorá je však veľmi horľavá a za istých okolností až výbušná a práve vďaka mnohým katastrofálnym požiarom v skladoch filmového materiálu sa táto podložka už vôbec nepoužíva[1].

Antihalačná vrstva zabraňuje halácii – javu, kedy sa svetelné lúče, ktoré prešli cez emulziu, odrazia od podložky (filmovej bázy) a zozadu znovu prenikajú do emulzie a spôsobujú nežiaduci osvit. Antihalačná vrstva spätnému prieniku a teda aj halácii zabraňuje[1].

Po vyvolaní a vypraní farebného negatívneho filmu nasleduje vybieľovanie (bielenie), pri ktorom sa vyredukované kovové striebro oxiduje naspäť na striebornú soľ (tá má špinavobielu farbu, preto sa proces nazýva bielenie), ktorá je potom buď priamo v bieliacom roztoku (anglicky blix), alebo až v ustaľovači rozpustená a vyplavená z filmu podobne, ako je tomu v čiernobielej fotografii[3]. Dôvod, prečo sa striebro z farebného filmu odstraňuje je ten, že by potom zakrývalo (zatemňovalo) vzniknuté farbivá (striebro sa totiž logicky vytvorí na tých istých miestach ako farbivá, čiže ich takmer dokonale prekrýva). Nevybielený film by bol tmavý a farby by nemali požadovanú brilantnosť[4].

Niektoré filmy, ako Kodacolor II, majú až dvanásť vrstiev, z ktorých niektoré sú zložené až z dvadsiatich rôznych chemikálií, no tieto filmy majú úplne iný princíp vyvolávania, než je hore uvedený a nikdy sa nedočkali hromadného uplatnenia pre zložitosť spracovania.