Fiodor Ivanovič Ťutčev

Ťutčev je generačne najstarším predstaviteľom čistej poézie. Spája ho s ňou slavianofilsky ladený svetonázor a romantická estetika. Presadil sa ako lyrik introvertne reflexívneho založenia. Narodil sa vo vsi Ovstug na statku svojho otca, rodom statkára. Detstvo a chlapčenstvo Ťutčev prežil v prostredí typickom pre slobodnú ruskú šľachtu na začiatku 19. storočia. V roku 1821 ukončil štúdium na Moskovskej univerzite a o rok odišiel ako úradník do Mníchova. Tam sa začala jeho diplomatická kariéra.

Najaktívnejšie obdobie mal v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 mu zásluhou Turgeneva vyšla prvá zbierka básní. Predtým mu vyšlo len niekoľko básní v Puškinovom Sovremenniku.

Dlhé obdobie svojho života prežil v zahraničí v diplomatických službách v Mníchove a Turíne, kde sa zoznámil s nemeckou romantickou poéziou a estetikou. Ovplyvnil ho hlavne Schelling, v duchu jeho filozofie prírody Ťutčev orientoval svoju prírodnú lyriku. U Heinricha Heineho ho zaujal odraz spoločenských pomerov vtedajšej Európy, ktorý uplatnil vo svojej neskoršej politickej poézii písanej v slavianofilskom duchu.

Jeho poézii bola cudzia bezstarostnosť. Vo veršoch kládol otázky a spochybňoval v nich panujúci poriadok sveta. Hľadal zmysel života súčasného človeka, vo veršoch sa zračí romantický nepokoj lyrického subjektu. Vyznačujú sa vnútorným napätím a dynamickosťou. Sú aforisticky zhustené. K hlbšiemu a dramatickejšiemu videniu sveta pravdepodobne prispeli aj niektoré fakty z jeho biografie – smrť jeho prvej ženy a neskorá láska k A. Denisjevovej, s ktorou mal deti. Tento pomer spôsoboval básnikovi nemálo ťažkostí, no obohatil svetovú ľúbostnú lyriku o tzv. denisjevovský cyklus. Bol dvakrát ženatý.

Ťutčev v Paríži, 1865

Jeho verše nie sú vypovedaním veľkej životnej koncepcie, ale citlivými glosami na margo jedného večne hľadajúceho ľudského života, básnickým seizmografom. Písal predovšetkým ľúbostnú a prírodnú lyriku. Príroda je v jeho poézii nemým účastníkom, kruto ironickým svedkom ľudského utrpenia, príroda žije svojím dynamickým životom, bohatým a večne mladým. Najsilnejším zážitkom človeka bola Ťutčevovi hrôza z dotyku s priepastnými hlbinami smrti a zla, skrývajúcimi sa pod povrchom života. Sily kozmu, večná príroda zostávajú ľahostajné k snahám a utrpeniu človeka. Z fatálnej osamelosti človeka vyplýva tragický pocit nevysloviteľnosti sveta a nezdeliteľnosť myšlienky.

Ťutčev novátorsky uvoľňuje pravidelný pôdorys sylabotonického verša a naznačuje cestu, ktorá neskôr vyústila v dolniku, umelom tonickom verši básnikov 20.storočia.

Medzi jeho najznámejšie básne patrí Rusko rozumom nepochopíš (Умом Россию не понять, 1866).

Умом Россию не понять,
Аршином общим не измерить:
У ней особенная стать —
В Россию можно только верить.

Voľný preklad:

Rusko rozumom nepochopíš,
Nemožno ho zmerať metrom:
Rusko je odlišné svojím charakterom —
V Rusko je možné len veriť.

V básni Silentium! vyslovuje myšlienku, že vypovedaná myšlienka je lož. Мысль изреченная есть ложь.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fiodor Ivanovič Ťutčev

• PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
• KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3
• RAJCHIN, David Jakovlevič - STRAŽEV, Viktor Ivanovič: Dějiny ruskej literatúry. Svoboda, Praha: 1948. 434 s.
• JEHLIČKA, Miloslav - NEUMANN, Bohumil - PAROLEK, Radegast - ZADRAŽIL, Ladislav: Ruská literatura 19. století. Univerzita Karlova, Praha: 1993. 209 s. ISBN 80-7066-796-6