Filonoé (dcéra Iobata)

Filonoé alebo Filonoa (starogr. ΦιλονόηFilonoé, lat. Philonoe) je v gréckej mytológii dcéra lýkijskeho kráľa Iobata, manželka hrdinu Bellerofonta.[1]

Filonoé sa z vôle svojho otca Iobata, stala manželkou hrdinu Bellerofonta, syna korintského kráľa Glauka.[2]

Bellerofontes bol krásny ako boh a taktiež aj odvážny. Osud sa s ním však v minulosti nepekne zahral. V rodnom Korinte nešťastnou náhodou zabil človeka a preto musel rodné mesto opustiť. Útočište potom našiel u tiryntského kráľa Proita, manžela Anteie, sestry Filonoy. Anteia sa do Bellerofonta hneď zamilovala, ale keď odmietal jej milostné návrhy, nahnevala sa a obvinila ho, že ju chcel znásilniť. Proitos jej uveril, ale keďže bol Bellerofontes jeho hosťom, nechcel vztiahnuť na neho ruku, preto ho poslal k svojmu tesťovi Iobatovi so zapečateným listom (hlinenou zloženou tabuľkou) v ktorom ho žiadal, aby ho potrestal.[3]

Kráľ Iobates to však neurobil, lebo Bellerofonta prijal taktiež ako hosťa a doručený list si prečítal až neskôr. Po dlhom premýšľaní prišiel na riešenie a rozhodol sa, že mu uloží takú úlohu, pri ktorej mu bude hroziť istá smrť.[3] Nešlo tu o nič menšie, ako zabiť Chiméru, príšernú obludu s levou hlavou, kozím telom a hadím chvostom.[3] Bellerofontes však s pomocou olympských bohov a okrídleného kôňa Pegasa Chiméru zabil a priniesol ju kráľovi Iobatovi.[2] Iobates mu potom dal ďalšie úlohy, ktoré boli podľa všeobecného presvedčenia nesplniteľné: zvíťaziť nad Solymami a tiež nad Amazonkami, ale Bellerofontes sa znova vrátil víťazne.[1] Iobates, ktorý už z neho dostal strach, poslal nakoniec proti nemu oddiel najsilnejších lýkijskych vojakov, ale ani jeden z nich sa nevrátil živý.[1]

S mužom, ktorý to všetko dokáže, je dobre byť zadobre a Iobates to dobre vedel, preto Bellerofonta privítal so všetkými poctami, dal mu svoju dcéru Filonou za manželku[1] a menoval ho dedičom lýkijskeho trónu. Filonoé a Bellerofontes sa potom stali rodičmi troch detí, synov Isandra a Hippollocha a dcéry Laodameie, do ktorej sa zamiloval najvyšší boh Zeus.[2]

Referencie a bibliografia

  1. Apollodoros, Kronika, 2,3,2.
  2. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 90-91.
  3. Apollodoros, Kronika, 2,3,1.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.