Feldek proti Slovenskej republike
Feldek proti Slovenskej republike (2001) bol spočiatku vnútroštátny, neskôr medzinárodný právny spor týkajúci sa slobody prejavu, prerokúvaný pred Európskym súdom pre ľudské práva. Rozhodnutie súdu bolo zverejnené 12. júla 2001 a znelo, že Slovensko porušilo Dohovor o ľudských právach.
Stručný opis sporu
Podklad sporu pred vnútroštátnymi súdmi tvorili pôvodne dve vyjadrenia Ľubomíra Feldeka na adresu Dušana Slobodníka, vtedajšieho ministra kultúry a školstva Slovenskej republiky. Kľúčovú úlohu v spore malo Feldekove vyjadrenie pre Verejnú informačnú službu "Za lepší obraz Slovenska - bez ministra s fašistickou minulosťou". Druhým bodom sporu bola báseň Ľubomíra Feldeka Dobrú noc, má milá, ktorú uverejnil 20. júla 1992 v denníku Telegraf. Jeden z jej veršov znel:
"V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštébákom."
Uvedený výraz "esesák" sa mal údajne vzťahovať na vtedajšieho ministra kultúry Dušana Slobodníka, ktorý sám vo svojej autobiografii Paragraf: Polárny kruh okrem iného napísal, že bol v roku 1944 vo veku 17 rokov povolaný na teroristický kurz organizovaný Nemcami v obci Sekule a takisto bol členom Hlinkovej mládeže. Slobodník, podľa svojho vyjadrenia, bol členom Hlinkovej mládeže iba z dôvodu, že vyhral regionálne kolo stolnotenisového turnaja a nevyhnutnou podmienkou účasti na celoštátnom kole bolo členstvo v spomínanej organizácii. Teroristického kurzu sa údajne zúčastnil bez toho, aby poznal jeho účel, po zistení tejto skutočnosti vyslovil svoj nesúhlas a z toho dôvodu bol z kurzu aj vylúčený. Dostal však príkaz vykonávať špionáž o pohybe Sovietskych vojsk. Prisľúbil príkaz plniť, podľa jeho vyjadrenia iba z dôvodu strachu o svoju osobu a blízku rodinu. Rozkaz teda nevykonával. Napriek tomu bol ešte v roku 1945 odsúdený za kolaboráciu. V roku 1960 bol však plne rehabilitovaný, keďže súd neuznal skutkovú podstatu jeho trestného činu (de facto uznal, že Slobodník nebol fašistom a jeho účasť ako 17-ročného bola vynútená).
V neskoršom súdnom konaní sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že Feldek "esesákom" myslel práve jeho osobu a na druhom bode žaloby ďalej netrval.
Po prehre na Najvyššom súde SR sa p.Feldek obrátil na Európsky súd pre ľudské práva a namietal porušenie článkov 9, 10 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Súd mu pomerom 5:2 dal za pravdu v prípade čl. 10 a konštatoval, že jeho vyhlásenie bolo hodnotovým úsudkom, ktorý sám osebe nemožno dokázať; tiež uviedol, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u člena vlády ako u súkromnej osoby. Sťažnosť Feldeka v prípade článkov 9 a 14 bola Súdom vyhlásená za neopodstatnenú. Vyhlásenie pána Feldeka bolo navyše súčasťou politickej diskusie o veciach všeobecného a verejného znepokojenia týkajúceho sa histórie Slovenska. Slovensku Európsky súd uložil vyplatiť sťažovateľovi 65 000 Sk za morálnu ujmu a 500 000 Sk za súdne trovy.
Konanie pred vnútroštátnymi súdmi
Konanie pred Mestským súdom
Dňa 9. septembra 1992 pán Dušan Slobodník žaloval pána Ľubomíra Feldeka za urážku podľa čl. 11 n. Občianskeho zákonníka na Mestskom súde Bratislava. Neskôr rozšíril žalobu a tvrdil, že verše „v Bratislave zase vládne prokurátor... a vláda jednej strany je nad zákonom... a esesák sa objal s eštebákom“ z básne Ľubomíra Feldeka sa vzťahovali na neho. Tiež uviedol, že toto vyhlásenie publikované v novinách sa nesprávne dovolávalo na jeho fašistickú minulosť. Žalobca namietal, že žalovaný musí niesť náklady na publikáciu ospravedlnenia v piatich denníkoch a tiež mu vyplatiť 250 000,- Sk ako náhradu. Dňa 18. októbra 1993 Mestský súd Bratislava žalobu zamietol. Zistil, že žalobca bol členom Hlinkovej mládeže, vo februári a marci 1945 sa zúčastnil na teroristickom kurze v Sekuliach. Ďalej MS Bratislava zistil, že v máji 1945 vojenský tribunál Sovietskej armády odsúdil pána Slobodníka k 15 rokom väzenia na základe toho, že sa zúčastnil kurzu v Sekuliach a že 22. 3. 1945 dostal rozkaz prekročiť frontovú líniu a vykonávať špionáž sovietskych vojsk. Tribunál ďalej vyhlásil, že Slobodník frontovú líniu neprekročil ale vrátil sa v apríli 1945 domov, kde bol zadržaný. Pán Slobodník si odpykával trest v táboroch v Sovietskom zväze až do prepustenia v roku 1953. V roku 1960 bol jeho trest zrušený Najvyšším súdom ZSSR.
Pán Slobodník pred MS Bratislava uviedol, že členom Hlinkovej mládeže sa stal aby sa mohol zúčastniť turnaja v stolnom tenise a členom bol len krátku dobu. Kurzu v Sekuliach sa podľa neho zúčastnil zo strachu o seba a svoju rodinu. Ďalej tvrdil že bol z kurzu vylúčený a eskortovaný do Bratislavy, kde dostal povolenie odísť späť domov do Banskej Bystrice pod podmienkou, že bude podávať správy o Sovietskej armáde. MS ale neuznal tieto fakty za preukázané. Za dôkaz neuznal ani knihu pána Slobodníka „Paragraf: Polárny kruh“, ktorá obsahuje opis udalostí. MS Bratislava ďalej konštatoval, že toto obdobie života žalobcu bolo predmetom záujmu médií už pred vyhlásením žalovaného a žalobca poskytol vyjadrenia v tejto veci na Slovensku aj v zahraničí. Preto podľa súdu pán Feldek urobil vyhlásenie na základe informácií už v tlači publikovaných. Podľa MS Bratislava musí žalovaný ako verejný činiteľ znášať väčšiu mieru kritiky zo strany verejnosti.
Konanie pred Najvyšším súdom SR
Pán Slobodník sa odvolal na Najvyšší súd Slovenskej republiky a tvrdil, že pán Feldek nepreukázal, že mal „fašistickú minulosť“, a že MS nedefinoval presný zmysel tohto pojmu. Ďalej pán Slobodník poukázal na to, že bol do Sekúľ povolaný rozkazom a tábor opustil ihneď ako sa dozvedel o jeho účele. Tvrdil, že sa nedopustil ničoho zlého proti svojej vlasti alebo proti fašistickým spojencom a že vyhlásenie pána Feldeka bolo urážlivé.
Pán Feldek najmä namietal proti zaužívanej praxi, keď v konaní o ochranu osobnosti musí odporca dokázať pravdivosť svojich tvrdení a navrhoval, aby sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu alebo rozdelilo medzi žalobcu a žalovaného. Ďalej argumentoval, že jeho vyhlásenie sa zakladá na nesporných faktoch členstva pána Slobodníka v Hlinkovej mládeži a jeho účasti na teroristickom kurze v Sekuliach. Sťažovateľ preto navrhol, aby bolo odvolanie zamietnuté.
Dňa 23. marca 1994 zmenil Najvyšší súd rozsudok MS Bratislava a rozhodol, že:
...Ľubomír Feldek je povinný strpieť, aby .... Dušan Slobodník podľa svojho uváženia dal k dispozícii k uverejneniu Tlačovej agentúre Slovenskej republiky ako aj piatim novinám podľa vlastného výberu, tuzemským aj zahraničným, na náklady Ľubomíra Feldeka vyjadrenie v tomto znení:
Vyhlásenie Ľubomíra Feldeka pre Verejnú informačnú službu a uverejnené v dennej tlači 30. júla 1992 v znení: „...Pán Slobodník sa stal tohto roku ministrom kultúry a školstva SR a vzápätí vyšla najavo jeho fašistická minulosť ... Domnieva sa pán Slobodník, že Slovensko má nejakú špecifickú výnimku a ako jediné právo revidovať filozofiu norimberského procesu, záväznú pre vývoj všetkých ostatných európskych krajín?...“
Príležitostná báseň ....pod titulom „Dobrú noc, má milá v časti:“ ... V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštebákom...“ sú hrubým osočovaním a znevažovaním občianskej cti osoby a života a neoprávneným zásahom do osobnosti navrhovateľa Dušana Slobodníka. Ľubomír Feldek je povinný vyplatiť z titulu nemajetkovej ujmy 200.000.- Sk. (...).“
Žalovaný mal ďalej pánovi Slobodníkovi uhradiť trovy konania a ďalšie výdavky.
Podľa Najvyššieho súdu sa pojem „fašistická minulosť“ rovná vyhláseniu, že osoba má fašistickú minulosť. Súd ďalej preskúmal všetky dokumenty norimberského procesu vzťahujúce sa na Slovensko. V týchto dokumentoch nenašiel žiadne zmienky o Hlinkovej mládeži ako o fašistickej organizácii. Zistil, že zo zákona o Hlinkovej mládeži a vykonávacích smerníc nevyplýva nič čo by propagovalo teóriu alebo realizáciu fašistických teórií.
Požiadavka pána Feldeka aby bolo dôkazné bremeno presunuté na žalobcu alebo rozdelené medzi žalobcu a žalovaného bola zamietnutá, lebo nemala základ vo vnútroštátnom práve a praxi.
Konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva
Ku konaniu došlo po vyčerpaní všetkých riadnych i mimoriadnych prostriedkov v domácom súdnictve. Sporovné strany zastupovali - sťažovateľa (p. Feldek) p.Ernest Valko a vládu Slovenskej republiky Robert Fico, ktorý bol 14.4.2000 nahradený p. Vršanským. Konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len Súd) už neprebiehalo medzi Feldekom a Slobodníkom ale medzi Feldekom a Slovenskom.
Súd sa zaoberal viacerými otázkami, ku ktorým sa napokon vyjadril;
- či možno Slobodníkovu minulosť označiť za fašistickú
- či výrok Ľ. Feldeka bol hodnotiaci a tým pádom si nevyžaduje dokazovanie
Súd rozoznáva rozdiel medzi skutkovým vyhlásením a hodnotiacim výrokom. Podstatou rozhodovania Súdu však bolo, či došlo k porušeniu práv upravených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne v článkoch 9, 10 a 14.
Vo veci fašistickej minulosti Súd neuznal (doslova povedal, že sa pod neho nemôže podpísať) reštriktívny (zúžený) výklad Najvyššieho súdu SR. Ten neoznačil Slobodníkovu minulosť ako fašistickú, pretože postupoval na základe výsledkov a stanov Norimberského procesu (na ktorý vo svojom vyjadrení pre Verejnú informačnú službu odkazoval sám Feldek), v ktorých je stanovené, že prípady sa posudzujú individuálne. Takisto v nich nie je zmienka o tom, že by Hlinkova mládež bola fašistickou organizáciou. Takisto vychádzajúc z jej stanov ju nemožno za fašistickú považovať. Súd považuje pojem "fašistická minulosť" za široký a jeho výklady môžu byť rôzne.
Súd uznal Feldekov výrok za hodnotiaci aj bez toho, aby bol sprevádzaný faktami (ako znel rozsudok Najvyššieho súdu SR), pretože fakty, ktorými bol tento výrok podložený, boli už predtým všeobecne známe, najmä zo Slobodníkovej knihy.
Boli porušené články 9, 10 a 14 Dohovoru?
Sťažovateľ (Feldek) namietal porušenie svojho práva na slobodu prejavu, pretože súdy vyhoveli žalobe, ktorá sa týkala jeho vyhlásenia publikovaného 30.7.1992.
Článok 10 znie:
1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Feldek vo veci namietal, že slovenská legislatíva neposkytuje primeraný zákonný základ pre obmedzenie slobody prejavu tak, aby bol predvídateľný, ako to vyžaduje judikatúra súdu. Súd túto námietku neuznal, pretože podľa jeho vyjadrenia zásah bol dostatočne upravený zákonom v zmysle článku 10 ods.2 a to konkrétne v Občianskom zákonníku čl. 11 a 13 ods.1. Súd však neuznal tento zásah za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, napriek Slobodníkovej argumentácii o prekrútení faktov Feldekom a zdôrazneniu vlády o prejudiciálnom význame prípadného rozsudku pre vnútroštátne právo SR.
Súd rozhodol, že Feldekovo vyhlásenie bolo urobené v rámci politickej diskusie, výrok považuje za hodnotiaci a nevyhnutnosť obmedzenia práv uvedených v článku 10 nebola dostatočne preukázaná. Súd vyjadril názor, že podpora slobodnej politickej diskusie je veľmi dôležitým znakom demokratickej spoločnosti. Prikladá najvyššiu dôležitosť slobode prejavu v kontexte politickej diskusie a je názoru, že sa vyžadujú veľmi silné dôvody na to, aby sa ospravedlnilo obmedzenie politického prejavu. V dotknutom štáte by spustenie širokých obmedzení na politický prejav v konkrétnych prípadoch nepochybne všeobecne postihlo rešpektovanie slobody prejavu.
Vo veci údajného porušenia článku 9 Súd rozhodol takto: Súd je názoru, že napadnuté opatrenie predstavuje zásah do sťažovateľovho výkonu slobody prejavu, ktorý preskúmal vyššie podľa čl. 10 Dohovoru, a že v tomto ohľade nevzniká žiadna osobitná otázka k čl. 9. Feldek totiž namietal, že bolo porušené jeho právo na slobodu myslenia, keď mu vnútroštátny súd prikázal strpieť publikovanie textu prehlasujúceho jeho vyhlásenie za urážlivé.
V prípade údajného porušenia článku 14 Dohovoru Feldek namietal, že bol diskriminovaný na základe svojho politického názoru, pretože mu bolo zo strany vnútroštátnych súdov uložené neprimerané dôkazné bremeno. Súd uvedenú sťažnosť preskúmal a nezistil žiadny náznak, že namietané opatrenie môže byť pripísané rozdielu v zaobchádzaní založenom na Feldekovej politickej orientácii alebo akomkoľvek inom primeranom základe.
Feldek si voči Slovenskej republike uplatňoval nárok na náhradu za peňažnú a nepeňažnú ujmu vo výške 1.000.000 SKK. Odôvodňoval to tým, že počas funkčného obdobia, v ktorom pán Slobodník pôsobil ako minister kultúry a školstva bol prepustený z divadla a mal problém publikovať svoje diela. Súd zistil, že neexistujú dostatočné dôkazy o príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 10 Dohovoru a spomínanou škodou. Táto požiadavka teda bola zamietnutá. Súd uznal len nemajetkovú ujmu vo výške 65.000 slovenských korún.
Vo veci náhrady výdavkov súd priznal sťažovateľovi sumu 500.000 korún, ktorá mu má byť vyplatená a až do jej vyrovnania bude úročená 17,6% úrokom.
Súd rozhodol v pomere 5:2, že bol porušený článok 10 Dohovoru, jednomyseľne rozhodol o neporušení článkov 9 a 14.