Eugen Csiffáry

Pochádzal zo zemianskej rodiny s predikátom „z Čifár a Pane“. Otec Augustín Csiffáry (1866-1936), matka Hermina Csiffáry (1863-1934). Študoval v Ostrihome na gymnáziu u benediktínov,[1] kde ukončil aj pedagogickú školu. Pred prvou svetovou vojnou slúžil v Nitre a v Leviciach. V januári 1915 dostal miesto na paňanskej škole, zložil prísahu, avšak ďalší mesiac bol odvedený. 15. mája narukoval ako dobrovoľný rotmajster s vyznamenaním k 14. honvédskemu pešiemu pluku. Pravdepodobne bol v nitrianskych kasárňach. 1. novembra 1915 ako kandidát na dôstojníka v zálohe získal hodnosť.[2] 7. januára 1916 sa dostal ako veliteľ oddielu k 312. pešiemu pluku na ruský front. 5 km južne od Oliky sa zúčastnil vo vojenských operáciach proti Brusilovovej ofenzíve. 5. júna 1916 so svojim oddielom kryl ústup pluku, resp. za svoj postoj počas protiútoku 16. júna získal veľkú striebornú medailu za statočnosť. Bol pri tom zranený na ľavej ruke, dočasne mu ochrnuli prsty. Rehabilitoval sa vo vojenskej nemocnici v Bratislave. 1. februára bol povýšený do hodnosti poručík.[3] V decembri 1917 sa hlásil dobrovoľne, najprv sa dostal na rumunský, neskôr s celým práporom na taliansky front k 41. spoločnému pešiemu pluku. Ich stanovište bolo do 26. novembra 1917 oproti Gorizii na vrchu San Marco (Markov hrib). Bol zranený a liečil sa v nemocnici. Následne bol preškolený na guľomet a medzi marcom a júnom 1918 sa zúčastnil výcviku (kurz) prieskumných pilotov vo Wienerneustadte. Potom sa dostal na front pri Piave k 314. honvédskemu pešiemu pluku ako rotmajster guľometníkov. Vrátil sa domov cestou trvajúcou od 3. júna do 16. novembra.

Vyučovať mohol znova až od novembra 1918, kedy znova otvorili 2 triedy maďarskej školy. V apríli 1919 zložil spolu s Ladislavom Agárdym v Nitre československú štátnu prísahu a neskôr v roku 1923 zložil nostrifikačnú skúšku v Bratislave.[4] Po odchode Agárdyho do dôchodku sa stal od 1. októbra 1932 riaditeľom školy.[5] Mal veľké zásluhy na renováciách kostola, ako aj na financovaní a kúpe organu v roku 1932 a získaní nových zvonov v Pani v roku 1929. Bol členom obecného zastupiteľstva za stranu Zemská křesťansko-socialistická strana (Országos Keresztényszocialista Párt).

Po vyhlásení znova pripojenia južných oblastí Česko-Slovenska k Maďarsku sa so skupinou miestnych presunul do Veľkého Cetína, čoho dôsledkom bolo „osamostatnenia sa“ susednej obce od česko-slovenskej moci. To nasledovali retorzie voči organizátorom (uväznenie, súdny proces), hlavne čo sa týkalo cetínčanov.[6] Po prvej viedenskej arbitráži ho znova odviedli a 2 a pol mesiaca slúžil vo Vrábľoch v kancelárii. V decembri 1939 sa zranil pri poľovníckom nešťastí a následne mu museli amputovať pravú nohu.

Počas druhej svetovej vojny sa snažil pomáhať rasovo prenasledovaným židovským spoluobčanom. Od mája 1942 bol pod žandárskym dozorom. 20. novembra 1944 ho vymenovali za vojenského veliteľa obce a tak zachraňoval viacerých obyvateľov obce pred narukovaním, odvedením a pod. 15. februára 1945 bol z tejto funkcie odvolaný a vypočúvaný nyilašovcami. Po prechode frontu ho zatkli československé jednotky. Bol uväznený v Nitre, vypočúvaný a mučený.[7] Po prepustení z väzenia bol súdený ľudovým súdom. Po viacerých odvolaniach bol oslobodený. Ako príslušník triedy bohatých sedliakov tzv. kulak bol znemožnený, dôchodok mu bol dlho odoprený, až zákrokom Ľudovíta Vaškoviča mu bol pridelený v 50. rokoch 20. storočia.

Zomrel na infarkt, je pochovaný na paňanskom cintoríne.