Emil Fornay

Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Jeho otec bol učiteľom, neskôr armádnym dôstojníkom, bojoval v SNP, v 50. rokoch bol perzekvovaný. Matka učila výtvarnú výchovu. Emil navštevoval jedenásťročnú školu v Bratislave, v ktorej poslednom ročníku sa ako 16-ročný prihlásil na FAMU, odbor kamera a fotografia. V roku 1960 bol prijatý ako najmladší študent v histórii školy. Medzi jeho pedagógov patrili aj Otakar Vávra, Martin Frič, Václav Wasserman, Jaromil Jireš či Jan Kališ. Už počas študentského obdobia pracoval na bratislavskej Kolibe. Cez školské prázdniny robil asistenta kamery na filmoch Slnko v sieti (1962) Štefana Uhera a Mlčanie mora (1963) Vida Horňáka a dostal sa do kontaktu s kameramanmi ako Stanislav Szomolányi alebo Vincent Rosinec. V televízii spolupracoval na jednom z prvých filmových projektov režiséra Ivana Terena Polnoc bude o päť minút (1962). Počas krátkeho prázdninového obdobia získal bohaté skúsenosti z asistencie na televíznych filmoch, kinofilmoch, ale tiež televíznych inscenáciách. V tom čase zažil aj spoluprácu na televíznych novinách, ktorá ho však nenapĺňala. Na Kolibe asistoval ako druhý kameraman Tiborovi Biathovi na filmoch Martina Ťapáka Živý bič (1966) a Rok na dedine (1967).

Počas školy, v 4. ročníku, nakrútil vlastný film Či to chápať vieš? so Soňou Valentovou v hlavnej úlohe. Išlo o film na nápev slávnej pesničky Marlene Dietrich Où vont les fleurs. Preklad v ňom čítala vždy po slohách Lucia Dočolomanská, mladšia sestra Michala Dočolomanského. FAMU absolvoval v roku 1966 krátkym hraným filmom Reminiscencie (1966). Ten sa odohrával v Bratislave a šlo o jednu z prvých hereckých rolí, vtedy ešte študenta, Karola Čálika. Bol to bezdialógový experimentálny film o bratislavskom starom meste a jeho obyvateľoch.

Popri asistencii pracoval aj samostatne, len s pomocou produkčného, čo mu vyhovovalo najviac. Veľké množstvo filmov si zaobstaral ako režisér, autor námetu, scenárista, kameraman a strihač v jednej osobe. Na vojne (1967 – 1969) dostal sedem cien za kameru. Vo Vojenskej redakcii STV nakrútil stovky krátkych reportáží o hokejistoch, zákulisí hokeja či o NHL. V roku 1973 nastúpil do Štúdia krátkeho filmu, štyri roky na to, v 1977, prešiel do Spravodajského filmu, v ktorom pracoval vyše 12 rokov a vyrobil v ňom 164 filmov (vrátane seriálov). V roku 1989, ku koncu jeho existencie, sa stal jeho prvým demokraticky zvoleným šéfredaktorom. V Prahe sa podieľal na približne stovke reportáží do vtedajších relácií a magazínov. Napríklad na vojenskom magazíne Te-re-za, motoristickom Motoristi na minútu alebo Góloch, bodoch, sekundách či Športovom magazíne. A tiež na mesačníkoch. Pred rokom 1984, teda pred natáčaním filmu Jagavá púť Lhoce Šar v Himalájach, vznikli podobné vysokohorské filmy Výstup na Nanga Parbat, Veľký čierny obor, Kangchenjunga atp. Na všetkých sa ako kameramani podieľali Fornayovi kamaráti. V Gottwaldovských štúdiách natočil v roku 1985 svoj hraný film Medik, ktorého produkciu na šesť týždňov prerušil kvôli ceste do Južnej Ameriky, kde natáčal dokument so SĽUK-om.

Viac než 25 rokov bol zamestnancom Slovenskej filmovej tvorby. Počas svojej dlhej umeleckej kariéry spolupracoval so 418 pracovníkmi. V jeho filmografii rátame 334 titulov, z ktorých na 315 zastával post režiséra. Bol autorom scenára k približne 150 snímkam a 60 snímal ako kameraman. Má za sebou celkovo 82 žurnálov, z ktorých je asi polovica monotematických. Venoval sa v nich okrem športu, vysokohorským výstupom na Himaláje a cestovaniu aj umeniu a kultúre. Pracoval tiež na medailónoch či satirách. Za krátky filmový medailón Zdeněk Košler dostal cenu Českej filharmónie. Vo februári 1991 mal vážnu zdravotnú príhodu, po ktorej mu ochrnula ľavá časť tela. V roku 1992 založil vlastnú produkčnú firmu Miras s.r.o., v ktorej vydal knihy, časopisy a vyrobil 34 filmov (o Antarktíde, pre Coca-Colu, pre Mitsubishi atp.). Šlo o filmy objednávkové aj koprodukčné. Debutom vyrobeným v Mirase bol film Miss roľnícke noviny z roku 1992. Producentsky sa s firmou podieľal na celovečernom hranom filme svojej dcéry Miry, Líštičky (2009).

Jeho filmy boli uvedené na viac ako 20 festivaloch a prehliadkach sveta. Získal nimi vyše 30 ocenení. Navštívil 97 štátov. V roku 1999 napísal knihu Na všetkých kontinentoch: som prvý Slovák, ktorú o tri roky na to prezentoval a predával aj na svojej bratislavskej výstave fotografií s názvom Na všetkých svetadieloch. Neskôr, v roku 2005, publikoval ďalšiu knihu, rovnako autobiografickú, Príbeh filmára, a v roku 2008 svoju zatiaľ poslednú knihu, Jubilejný rok filmára. 3. decembra 2013 Kruh priateľov českej kultúry a Slovenský filmový zväz zorganizovali pri príležitosti jeho sedemdesiatín stretnutie pod názvom „Emil Fornay a jeho 333 filmov“, ktoré sa konalo v kine Mladosť. Sám seba nazýva „filmárom paradoxov života“. Žije v Bratislave.

• Výstavba jadrovej elektrárne V-1. (1977)
• Ostrov slobody (1978)
• Koncert pre atletiku (1979)
• Dni kultúry ZSSR v ČSSR '80 (1980)
• Horký turecký med (1980)
• Spomíname... (1980)
• Trblietanie spomienok (1980)
• Curriculum vitae hviezdy (1981)
• Okolo Slovenska (1982)
• Šesťdňový príbeh (1982)
• Taškent '82 (1982)
• Medik (1983) (celovečerný)
• SĽUK v Latinskej Amerike (1983)
• Jagavá púť Lhoce Šar (1984) (celovečerný)
• SĽUK (1985)
• JRD Podjavorie – Slatinské lazy (1986)
• Nekonečná pieseň domoviny (1986) (celovečerný)
• Slovenkí filharmonici (1987)
• Strešný sklolaminátový svetlík (1987)
• Talianske capriccio (1987)
• Zdeněk Košler (1987)
• Koliba pozýva (1988)
• Slovenský filharmonický zbor (1988)
• Veľká téma (1988)
• 125 rokov Matice slovenskej (1989)
• 4. most cez Dunaj v Bratislave (1990)
• Miss roľnícke noviny (1992)

• Emil Fornay v Česko-Slovenskej filmovej databáze