Eleonóra Kastílska (1241)

Po upokojení atmosféry sa manželia na pápežskú výzvu vydali spoločne s francúzskym kráľom Ľudovítom, ktorý napriek podlomenému zdraviu[4] túžil po šírení pravej viery prostredníctvom križiackej výpravy. Aby mohol financovať náklady spojené s výpravou, musel sa Eduard zadĺžiť u samotného Ľudovíta a požiadať parlament o pôžičku. Jeho družina vraj nebola príliš početná a tvorila asi len 1 000 vojakov. Mnohí účastníci výpravy boli Eduardovi blízki priatelia a rodinní príslušníci, vrátane jeho manželky Eleonóry. Pôvodným cieľom výpravy bolo oslobodenie pevnosti v Akko, ale Ľudovít sa odchýlil a dorazil do Tunisu, kde sa jeho vojsku podarilo dobyť Kartágo. Ďalšiemu úspechu sa postavila do cesty epidémia.[5]

V čase príchodu anglickej výpravy v máji 1271, bol Ľudovít IX. a jeho syn Ján mŕtvy.[6] Väčšia časť francúzskeho vojska sa vrátila späť do Francúzska, ale časť sa pridala k Eduardovi a jeho tisíckam rytierom.[7] Princ pokračoval do Akka, aby sa pripojil k deviatej križiackej výprave. Krátko nato napadol mesto Quaqun. Roku 1272 sa Eduardovi podarilo so sultánom Bajbarsom uzavrieť desaťročné prímerie.[7] Eleonóra počas pobytu na východe porodila dve dcéry. Pri návrate na európsky kontinent zastihla cestujúcich divoká búrka, ktorá zapríčinila stroskotanie lode. Z útrap kruciáty a stroskotania sa zotavovali na Sicílii, kde ich zastihla správa o skone kráľa Henricha.[8]

Kríž v Geddingtone

Eduard ako nový kráľ zložil v Paríži lénnu prísahu novému francúzskemu kráľovi Filipovi III., synovi svätého Ľudovíta.

Potom sa manželia takmer rok zdržiavali v Bordeaux[9] a až 14. augusta 1274 boli vo Westminsterskom opátstve korunovaní. V októbri roku 1274 vykonal Eduard dôkladnú kontrolu činnosti kráľovských a panských úradníkov a zneužívania úradnej moci.[10] Eleonóra sa na manželovej činnosti vo veľkej miere podieľala[8] a pokúšala sa vďaka svojim rodovým zväzkom ovplyvniť dianie v Aragónsku,[8] kam sa francúzsky kráľ Filip III. vydal na križiacku výpravu.

Eduard čelil ďalšiemu waleskému povstaniu a tiež zhoršovaniu Eleonórinho zdravia, na ktorom sa zrejme podpísali početné pôrody. Chorá kráľovná sa rozhodla pre cestu na kontinent, chcela sa vrátiť do Guyenne. So zastávkou na parížskom dvore, kde Eduard vzdal hold novému kráľovi Filipovi IV. Peknému,[11] sa vydali na ostrov Oléron a Talmont, obľúbenej plantagenetskej rezidencie. Potom kráľovná zakotvila na polostrove rieky Dordogne v Condate, kde mala sídlo so svojou malou zoologickou záhradou s papagájmi, gepardmi a tigrami. Túto dobu trávila uhladzovaním sporov medzi rehoľnými rádmi a tiež vyjednávaním medzi aragónskym a sicílskym kráľom o prepustení Aragóncami zajatého Karla zo Salerna. Dcéru Eleonóru zasnúbila s aragónskym princom Alfonzom a sama poslala požadované výkupné za cenného zajatca.

Nákres Eleonórinho náhrobku od majstra Torela

Roku 1289 sa kráľovský pár vrátil do Anglicka, kde sa Eleonórin zdravotný stav zhoršil. Eduard sa urýchlene vrátil z výpravy smerovanej k potlačeniu škótskeho povstania[12] a spoločne pomaly cestovali do Lincolnu. V Harby došlo ku kríze a Eleonóra po prijatí posledného pomazania zomrela. Eduard bol celý čas pri jej lôžku a manželia sa tak stihli po tridsaťšesťročnom manželstve rozlúčiť.

Tzv. Eleonórine kríže boli postavené na miestach, kde pohrebný sprievod s kráľovnej pozostatkami nocoval. Jednalo sa o Lincoln, Grantham, Stamford, Geddington, Northampton, Stony Stratford, Woburn, Dunstable, St Albans, Waltham, Westcheap a Charing. Telo zosnulej bolo najskôr pochované vo Westminsterskom opátstve do hrobu Eduarda Vyznávača, kým nebol zhotovený bronzový náhrobok od majstra Viliama Torela, ktorý je spoločne s náhrobkom Henricha III. jedným z prvých so skutočnou podobou zosnulého.[2] Kópia Torelovho náhrobku bola tiež v katedrále v Lincolne, kde boli uložené vnútornosti kráľovnej a ďalší náhrobok bol tiež v dominikánskom kláštore v Blackfriars v Londýne, kde bolo pochované srdce. Spoločne s Eduardom bola v súsoší na priečelí katedrály v Lincolne.[13]