Druhá čečenská vojna

Čečenská republika Ičkéria sa síce po prvej čečenskej vojne v r. 1996 stala fakticky nezávislou, nebola však stabilným štátom. Oficiálna vláda Čečenska vedená novým prezidentom Aslanom Maschadovom mala len slabú kontrolu nad krajinou. Obzvlášť mimo hlavného mesta Groznyj rozsiahlym oblastiam samozvane vládli rôzni povstaleckí velitelia (ako napr. Salman Radujev, zať mŕtveho Džochara Dudajeva), mnohí sa navyše stavali nepriateľsky k centrálnej vláde. Vymožiteľnosť práva sa zminimalizovala, kriminalita výrazne narastala a únosy s cieľom výkupného sa v Čečensku stali bežnou praxou. Výrazne tiež narástol vplyv islamských extrémistických skupín, ktoré sa dostávali do častých konfliktov s oficiálnymi čečenskými bezpečnostnými silami, čo v r. 1998 vyústilo až do vyhlásenia výnimočného stavu.

Tieto problémy a neschopnosť vlády v Groznom zaviesť v krajine poriadok vyvrcholili v auguste 1999 inváziou islamistických militantov pod vedením Šamila Basajeva a Ibn Al-Chattába do susedného Dagestanu. To, spolu so sériou veľkých teroristických útokov v ruských mestách, definitívne presvedčilo ruských predstaviteľov o nevyhnutnosti vojenského zásahu v Čečensku s cieľom obnoviť v ňom federálnu kontrolu.

Prvé letecké nálety na čečenské územie začali ruské sily už s potláčaním islamistickej invázie v Dagestane na konci augusta 1999. 1. októbra ruské pozemné vojská na čečenskom území rozvinuli rozsiahlu ofenzívu, na začiatku decembra obkľúčili mesto Groznyj a 2. februára 2000 ho definitívne obsadili. Čečenský odpor sa podobne ako počas prvej vojny opäť presunul hlavne do horských oblastí, nebol však už taký efektívny a ruské vojská do mája 2000 nad Čečenskom fakticky prevzali kontrolu. V regióne obnovili federálnu vládu a na jej čelo postavili promoskovsky orientovaného Achmata Kadyrova (pôvodne Dudajevov spojenec). Čečenský povstalecký odpor sa postupne obmedzil na sporadické partizánske akcie (hlavne v hornatých oblastiach na juhu krajiny) a už nikdy nedosiahol výraznejšej intenzity.

Podobne ako počas prvej vojny, aj teraz dochádzalo k porušovaniu ľudských práv a vojnovým zločinom. Ruská armáda bola silno kritizovaná napr. za bombardovanie Grozného s použitím balistických rakiet krátkeho doletu z 21. októbra 1999, pri ktorom zahynulo viac ako 140 civilistov, či masívne letecké bombardovanie dediny Katyr-Jurt zo 4. februára 2000 (viac ako 170 obetí). Predovšetkým frustrácia z prehranej vojny a snaha o pomstu, často v kombinácii s islamským náboženským fanatizmom, priviedla mnohých čečenských rebelov k uskutočňovaniu teroristických útokov zameraných hlavne proti ruským civilistom a predstaviteľom federálnej čečenskej vlády. 9. mája 2004 bol pri bombovom útoku počas vojenskej prehliadky zabitý Achmat Kadyrov, 27. decembra 2002 pri veľkom samovražednom bombovom útoku na sídlo federálnej vlády v Groznom zahynulo až 83 ľudí. V najznámejších útokoch proti civilistom čečenskí teroristi v r. 2002 obsadili Moskovské divadlo, či v r. 2004 prepadli školu v Beslane. Tieto a mnohé ich ďalšie teroristické akcie si vyžiadali stovky obetí.

Kvôli upevneniu federálnej vlády a potlačeniu zvyškov povstaleckého odporu, spojeného s protiteroristickými akciami (ruskí predstavitelia celú druhú čečenskú vojnu označovali len ako protiteroristickú operáciu) pokračovala prezencia ruských vojsk v krajine až do 16. apríla 2009, keď bola protiteroristická operácia v Čečensku oficiálne vyhlásená za ukončenú.

Na ruskej strane za prvý rok bojových operácií od augusta 1999 do konca roku 2000 padlo alebo bolo nezvestných 3007 mužov, ďalších 8771 bolo ranených.[2] Neskôr ich straty narastali najmä v dôsledku nečakaných prepadov menších jednotiek. Do roku 2008 tvorili celkové straty asi 6000 mŕtvych a nezvestných[3]. Do konca bojových operácii stratili ruské sily najmenej 7620 mužov (zabitých a nezvestných). Problémom ruských ozbrojených síl počas operácie bol nedostatok dôkladne vycvičených, disciplinovaných vojakov a nízka morálka mužstva v radových jednotkách. Chýbala potrebná technika vhodná na boje proti partizánom, letecká podpora schopná boja v horskom teréne i v noci a iné. Neprejavovala sa ani iniciatíva nižších veliteľov, ktorá je veľmi dôležitým faktorom pri podobných bojoch menšej intenzity.[4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Druhá čečenská vojna

• Druhá čečenská vojna