Džiddú Krišnamúrti

V roku 1909 zaujal členov Teozofickej spoločnosti (ku ktorej patril jeho otec - príslušník brahmanskej kasty) schopnosťou spontánne upadnúť do extázy. Vychovávali ho pod vedením vedúcej Teozofickej spoločnosti A. Besantovej.

Roku 1912 ho vyhlásili za mesiáša, nového spasiteľa ľudstva (Hviezdu východu), v dôsledku čoho došlo k rozkolu v Teozofickej spoločnosti, od ktorej sa odštiepila antropozofia na čele s R. Steinerom. Krišnamúrtiho prívrženci sa zjednotili do rádu Hviezdy východu. Krišnamúrti vtedy učil: Božské je všehomír, ktorého intuitívnym poznaním dospievame k mieru svojej duše.

Krišnamúrti sa však v roku 1929 odmietol zúčastňovať na akejkoľvek náboženskej činnosti a jej organizovaní a ako základný cieľ si vytýčil pestovanie slobody pri hľadaní pravdy: rozpustil rád Hviezdy východu, pretože dospel k názoru, že pravda sa nedá organizovať. Rezignoval na rôzne trusty a ďalšie organizácie pridružené k zaniknutému rádu, vrátane Teozofickej spoločnosti samotnej. Peniaze a majetky darované rádu, medzi nimi napríklad hrad v Holandsku a 2 tis. ha pôdy, vrátil ich darcom.

Počas 30. rokov 20. storočia absolvoval prednášky v Európe, Latinskej Amerike, Indii, Austrálii a Spojených štátoch. V roku 1938 sa stretol s Aldousom Huxleyom. Nadviazali spolu blízke priateľstvo, ktoré pretrvalo mnoho rokov. Mali spoločné obavy z hroziaceho konfliktu v Európe, ktoré považovali za výsledok zhubného vplyvu nacionalizmu. Jeho postoj k druhej svetovej vojne sa často chápal ako pacifizmus (alebo dokonca podvracanie počas obdobia vlasteneckej horlivosti v USA) a na istý čas sa dostal aj pod dohľad FBI.

Počas druhej svetovej vojny sa utiahol do ústrania a až od r. 1944 sa začal opäť zúčastňovať na verejných prednáškach, skupinových diskusiách a stretať so zainteresovanými jednotlivcami z celého sveta. Stretal sa a svojimi názormi ovplyvňoval významné osobnosti kultúrneho, vedeckého, náboženského i politického života. Angažoval sa aktívne v diskusiách s viacerými známymi hinduistickými a budhistickými učencami a vodcami vrátane dalajlámu, Aktívny bol až do svojej smrti, ešte v rokoch 1984 a 1985 hovoril pred pozvaným publikom na pôde OSN v New Yorku.

Zomrel na rakovinu pankreasu 17. februára 1986 vo veku 90 rokov. Jeho pozostatky boli spopolnené a popol bol rozptýlený jeho priateľmi a spolupracovníkmi v troch krajinách, kde strávil väčšinu svojho života - India, Anglicko a USA.

India na počesť jeho diela a osobnosti vydala v roku 1987 známku s jeho podobizňou.

Krišnamúrtiho myslenie je principiálna improvizácia, ktorá sa cieľavedome vyhýba stabilite termínov. Krišnamúrti odmieta uzavreté predstavy o bytí a systémy. Krišnamúrti nepožaduje od svojich poslucháčov zapamätanie si, lež účasť. Naozajstné chápanie pravdy predpokladá uvoľnenie miesta činnosti prýštiacej z hlbiny osobnosti.

V závere svojho života v 80-tych rokoch Krišnamúrti zopakoval hlavné prvky svojho učenia v písomnom vyhlásení známom ako „podstata doktríny“ (Core of the Teaching) takto:

„Pravda je krajina bez ciest; človek k tomu nemôže dospieť prostredníctvom organizácie, viery, dogmy (cirkvi alebo rituálu), filozofických poznatkov alebo psychologických metód. Musí to nájsť cez zrkadlo vzťahov, cez pochopenie obsahu vlastnej mysle, pozorovanie, ale nie intelektuálnu analýzu alebo introspekciu. V snahe o bezpečnosť si človek v sebe vytvoril obrazy - náboženské, politické, osobné, ktoré sú symbolmi, myšlienkami, vierou. Ich bremeno do veľkej miery ovplyvňuje ľudské myslenie, vzťahy a každodenný život. To je dôvod našich problémov, ktoré rozdeľujú ľudí."[1]

Jedným z hlavných princípov Krišnamúrtiho filozofických myšlienok je úsilie o nezávislosť od akejkoľvek autority. Nechcel, aby z neho bol učiteľ hovoriaci o tom, kto a čo má robiť, nechcel nasledovníkov, čo formuloval do výroku:

„Nič ťa neučím, držím iba lampión, aby si lepšie videl, a či chceš vidieť, je na tebe.“

Tvrdil, že každý človek môže nájsť pravdu iba sám, a preto vo výučbe dôsledne popieral akúkoľvek formu vonkajšieho náboženstva. Krišnamúrtiho filozofia pripomína európsky existencializmus, no na otázky čiastočne zodpovedá v duchu tradícií východného náboženského myslenia vychádzajúcich z chápania absolútna v raných upanišádach a buddhizme. Originalita jeho filozofického učenia spočíva v tom, že v podstate nemá východnú ani západnú povahu. Vychádza z východných koreňov, ale na Západe je predstavovaná jazykom Západu. Zdroje ju charakterizujú ako indickú v jej pôvode, ale obsahovo ju zaraďujú k modernosti ako celku ako druh odrazu všeobecných rozporov civilizácie 20. storočia.

Historici filozofie spravidla cítia potrebu zaradiť každého mysliteľa do všeobecných štruktúr vývoja filozofického myslenia. V prípade Krišnamúrtiho to nie je ľahké, pretože je jednou z postáv stojacich na pomedzí filozofií Európy a Východu. Akákoľvek definícia je v rozpore s jeho túžbou oslobodiť sa od všetkých druhov porovnávania. Podľa M. Latyensovej „sám Krišnamúrti sám seba vždy označoval za slobodného výskumníka témy... takže ho môžeme nazvať jednoducho mysliteľom a filozofom.“

Záujem o Krišnamúrtiho a jeho prácu pretrváva aj v rokoch od jeho smrti. Jeho knihy, zvukové, obrazové a počítačové materiály sa dostávajú občasne do distribúcie online i tradičným knižným maloobchodom. Na Slovensku boli dostupné české preklady jeho prác a prednášok rozpredané (vydané v r. 2002, 2012-2014).

Štyri oficiálne nadácie vo svete naďalej udržiavajú archívy, šíria výučbu, publikujú a rozširujú jeho myšlienky i cez webové stránky, sponzorujú príležitostne televízne programy a organizujú stretnutia a dialógy zainteresovaných osôb z celého sveta.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Džiddú Krišnamúrti

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Beyond the Mind - A new website discussing the central themes of his talks.
• Latyens Mary: The Life and Death of Krishnamurti, London: John Murray, 1990, ISBN 0-7195-4749-0

1. pozri Mary Lutyens: Život a smrť Krišnamurtiho. kap. 16 (The Life and Death of Krishnamurti, London: John Murray, 1990, ISBN 0-7195-4749-0, v ruskom preklade OOO „KMK“, 1993)