Cherubín

Slovo cherub zrejme pochádza z babylonského slova karabu (akkadské kuribu požehnaný, prosperujúci), ktoré označuje služobníkov bohov, ktorí im slúžia ako radcovia a prostredníci. Niektorí spojujú vznik slova so slovom kirabu, menom asýrskeho božstva v podobe okrídleného býka. Je možné, že zo slova vzniklo grécke γρύψ gryps (názov bájneho vtáka).

Biblia zvyčajne opisuje cherubov ako okrídlené bytosti s ľudskými a zvieracími charakteristikami. V knihe Genezis chránia cherubovia cestu k Stromu života na východ od Edenu s plamenným mečom (Gn 3,24). Podľa knihy Exodus boli spodobenia cherubov tiež na opone stánku zmluvy (Ex 26,1). V Šalamúnovom chráme chránili sochy dvoch cherubov archu zmluvy, ktorá stála vo veľsvätyni, kde sa zdržiavala podľa viery Izraelitov Božia sláva. Prorok Ezechiel zobrazuje zrejme viac rozšírenú predstavu o cheruboch — v nej má cherub štyri tváre, telo a ruky muža a nohy teľacie, k tomu má pár krídel ako atribút asýrskych božstiev danej doby. Kresťania v tomto zobrazení vidia štyroch evanjelistov. Cherubovia sa podľa Ezechielovej vízie neotáčajú, ale stoja priamo ako kolesá cherubského voza.

V najstarších starozákonných textoch, predovšetkým v niektorých žalmoch, sa objavuje archaické označenie Boha ako toho, ktorý „sedí na cheruboch“ (יושב הכרובים jóšév hakk^erúvím) alebo ktorý na nich ide (רוכב על כרוב róchév ^cal k^erúv). V týchto prípadoch cherubovia predstavujú Boží trón či snáď i jeho vojnový voz.

V stredovekej teológii patria cherubovia medzi najvyššie rády v hierarchii anjelov, spoločne so serafmi. Umenie zobrazuje často cherubov ako deti, zvlášť v podaní renesančných sochárov a maliarov, napríklad Raffaela.

• Anjel
• Seraf

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cherubín
• Wikislovník ponúka heslo Cherubín