Carl Menger

Predkovia Carla Mengera boli nemecko-českého pôvodu. Otec Anton Menger pochádzal z Haliča a užíval šľachtický titul Edler von Wolfersgrün. Matka, dievčenským menom Caroline Gerzabek, si ho vzala v roku 1833. Otec podnikal so súkromnou právnickou firmou v Bielsku- Bialej až do svojej predčasnej smrti v roku 1848.

Mal dvoch starších bratov: Maxa a Antona.

V roku 1859 začal Menger študovať právo a politológiu vo Viedni a v  rokoch 1860 až 1863 pokračoval v Prahe. Po ukončení štúdia sa stal redaktorom v oficiálnych Ľvovských novinách. V roku 1867 na Krakovskej univerzite získava doktorát. V roku 1872 habilituje vo Viedni a v tom istom roku sa stáva súkromným lektorom. V septembri 1873 bol vymenovaný za docenta na viedenskej univerzite. V roku 1875 sa dobrovoľne vzdal svojej funkcie, aby sa mohol plne venovať vedeckej a pedagogickej činnosti.

V  rokoch 1876 až 1878 bol súkromným učiteľom princa Rudolfa von Habsburg. V roku 1878 ho Rakúsko-uhorský cisár František Jozef menoval za profesora politickej ekonómie vo Viedni, získava titul Hofrat a v roku 1990 sa stáva aj členom ríšskej rady.

Na jar 1903 sa odobral do dôchodku so zjavne podlomeným zdravím. Jeho rodinné pomery sú doteraz nejasné. Pravdepodobne bol do konca života slobodný, ale žil s Herminou Andermannovou, ktorej aj odkázal svoje dedičstvo. Narodil sa im jediný syn Karl Menger, ktorý sa neskôr stal známym matematikom.

Zomrel 26. februára 1921 vo Viedni a bol pochovaný v čestnom hrobe na viedenskom ústrednom cintoríne.

Menger vychádzal z takzvanej subjektívnej hodnoty, kde hovoril: „hodnota je význam, ktorý konkrétne statky dosahujú tým, že si sporiaci ľudia uvedomujú, že uspokojovanie ich potrieb závisí na disponovaní ľudí práve týmito statkami. Preto hodnota neexistuje mimo vedomia ľudí.“ Menger tieto statky ešte rozdeľuje, a to na voľné a hospodárske. Kľúčovou vlastnosťou voľných statkov pre ich ohodnotenie je vzácnosť.[1] Potom rozdeľuje statky do hierarchickej štruktúry podľa toho, či sa k užitočnosti viaže aj vzácnosť alebo nie.

Dochádza k deleniu na statky prvého a druhého rádu. Statky prvého rádu sú schopné uspokojovať potreby priamo, statky druhého rádu nepriamo – teda slúžia ako nevyhnutné aktívum pre statky prvého rádu (napr. vstupujú do výrobného procesu).

Hodnotenie statkov prvého rádu závisí na ich množstve, stupni nasýtenia potreby a na naliehavosti potrieb. Jednotlivé hodnotenia statkov podľa naliehavosti je možné sústrediť do takzvanej Mengerovej tabuľky,[2] kde sa nachádza hodnotenie potreby statkov podľa naliehavosti od jedna po desať (zapísané rímskymi  číslicami) a v jednotlivých riadkoch možnosť opakovanej spotreby statkov. Vyplýva z nej, že maximalizácia úžitku spočíva v medzných úžitkoch jednotlivých statkov v ich spotrebách.[3]

Ako predpoklad tejto teórie Menger považuje voľný trh a hospodársku súťaž medzi jednotlivcami.