Capoeira
Capoeira je brazílsky bojový tanec otrokov. V súčasnosti sa považuje za bojový šport s pevnými pravidlami. Začiatok modernej capoeiry sa datuje 9. júna 1937, kedy Mestre Bimba založil prvé tréningové centrum Capoeiry na svete.
Dejiny
História Capoeiry je spájaná s históriou otroctva v Brazílii. Od 16. storočia Portugalsko značne rozšírilo otroctvo vo svojich kolóniách, otroci pochádzali hlavne zo západnej a strednej Afriky. Brazília s jej obrovským územím bola hlavnou destináciou afrických otrokov, 38,5 % všetkých otrokov poslaných na lodiach cez Atlantický oceán skončilo v Brazílii.
Capoeira má dlhú a kontroverznú históriu, nakoľko historická dokumentácia v Brazílii bola veľmi vzácna v koloniálnej dobe. Dôkazy, štúdie a ústne tradície nechali trochu pochýb o jej pôvode.
V 16. storočí bolo Portugalsko jednou z najväčších koloniálnych ríš na svete. V brazílskej kolónií sa Portugalci, tak ako aj iní európski kolonisti, rozhodli využiť otroctvo na pokrytie nedostatku pracovnej sily. Kolonisti sa najprv pokúsili zotročiť brazílskych domorodcov, ale rýchlo sa ukázalo, že to nebude možné z mnohých dôvodov. Riešením bolo dopravenie otrokov z Afriky.
V svojom prvom storočí bola hlavnou ekonomickou aktivitou v kolónií pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny. Portugalskí kolonisti vytvárali veľké farmy zaoberajúce sa pestovaním cukrovej trstiny tzv. "engenhos", ktoré značne využívali otrokov. Otroci žili v neľudských a ponižujúcich podmienkach, boli nútení tvrdo pracovať a často boli fyzicky trestaní pre malé priestupky.
Aj keď otroci počtom prevyšovali portugalských kolonistov, nedostatok zbraní, koloniálne zákony, nezhody medzi otrokmi, ktorí pochádzali z rôznych afrických kmeňov, a nedostatočné informácie o krajine a jej okolí, obvykle odradili otrokov od myšlienky vzbury.
V tomto prostredí sa začala rozvíjať capoeira. Bola viac ako len bojový štýl, bola vytvorená ako nádej na prežitie, ako nástroj vďaka ktorému otrok na úteku mohol prežiť v nepriateľskom územií a brániť sa pred tzv. capitães-do-mato, koloniálnymi agentmi, ktorí mali na starosti hľadanie otrokov na úteku. Títo boli vždy ozbrojení.
Podstatou capoeiry bola obrana bez zbrane proti zlodejom sliepok, násilníkom, lupičom a otrokárom. Od roku 1707 bola zakázaná. Otroci ju naďalej pestovali pod rúškom "bojového tanca".
Od roku 1808 brazílska vládnúca trieda toto bojové umenie tvrdo potlačovala a postupovala proti capoeiristom neobyčajne brutálne. V roku 1825 to zašlo až tak ďaleko, že farební otroci, aj keď len postávali na rohu ulice, pískali alebo sa pokúšali o vytvorenie akéhokoľvek zvuku, bolo to považované za prejav zakázanej capoeiry a bolo proti ním kruto zasahované.
Napriek týmto historickým udalostiam sa od roku 1972 capoeira opäť stala v Brazílii uznávaným bojovým umením. Stala sa populárnou, dostala pevné pravidlá a dnes je po futbale druhým najobľúbenejším brazílskym športom.
Quilombos
Čoskoro sa niekoľko skupín afrických otrokov zhromaždilo a vytvorilo tzv. Quilombos, čo boli primitívne osady ďaleko a na ťažko prístupných miestach. Po skromnom začiatku sa niektoré Quilombos začali rozvíjať, lákali stále viac otrokov na úteku, brazílskych domorodcov ale aj Európanov, ktorí unikali pred zákonom alebo boli obvinení z katolíckého extrémizmu. Niekedy sa z Quilombosu vytvoril skutočný nezávislý mnohonárodnostný štát.
Každodenný život v quilombose ponúkal slobodu a príležitosť uchovať tradičnú kultúru, ktorá sa strácala v dôsledku koloniálneho útlaku. V tejto mnohonárodnej komunite, neustále ohrozovanej portugalskými vojakmi, sa z Capoeiry, povôdne nástroja na prežitie, vyvinulo bojové umenie zamerané na vojnu.
Najväčším quilombosom bol Quilombo dos Palmares, pozostávajúci z mnohých dedín väčšinou afrických otrokov ale taktiež z iných etník, a trvalo viac ako jedno storočie, bránilo sa, často proti prečíslenej presile, koloniánym útokom. Toto quilombo sa ubránilo minimálne 24 malým útokom a 18 veľkým koloniálnym nájazdom. Portugalskí vojaci občas hovorili, že je ťažké chytiť bojovníka z quilombosu, pretože sa bránia s podivnou bojovnou technikou. Guvernér provincie vyhlásil, že: "je ťažšie poraziť bojovníka z quilombosu ako holandského útočníka"
Urbanizácia
Veci v kolónií sa začali meniť keď princ a budúci kráľ Ján VI., spolu s celým portugalským dvorom, utiekol v roku 1808 do Brazílie pred inváziou napoleonských vojsk do Portugalska. Kolónia, dovtedy len zdroj prírodných zdrojov, sa konečne začala vyvíjať ako národ. Portugalský monopol definitívne skončil keď Brazília začala obchodovať so zahraničím. Mestá naberali na dôležitosti a brazílsky ľud mohol konečne získať povolenie na výrobu produktov, ktoré sa dovážali z Portugalska, ako napríklad sklo.
Základné druhy Capoeiry
- Capoeira angola - založil ju mestre Pasthina ; Štyl angola sa vyznačuje tým že tempo hry je pomalé, hrané pri zemi, a kladie sa pri nej dôraz hlavne na presnosť pohybov. Je to skôr ako hlavolam úhybov a šachovnicových kombinácií.
- Capoeira Regional - založil ju mestre Bimba ; Regional sa hrá rychlejšie a viac pri vzpriamení a patria sem aj výskoky a akrobacia. Tento štýl je pre váčšinu ľudí zaújmavejší ako ,,angola,,. Je energickejší a obohatený aj o akrobatické prvky ako sú premety, saltá ale aj známeho mlynského kolesa (Au), ktoré má veľké množstvo variácií.
Výrazy capoeiry
- aluno – žiak capoeiry
- ataque – útočný pohyb
- batizado – slávnostné udeľovanie technických stupňov (pásov), ceremónia vstupu do capoeiry
- cocorinha – podrep
- ginga – základný pohyb capoeiry, práca nôh
- golpe – úder, útok
- jogador – bojovník
- jogo – hra, boj dvoch capoeiristov v kruhu
- roda – miesto pre capoeiru, kruh z capoeiristov, v jeho strede sa hrá jogo
- berimbau – základný hudobný nástroj v Capoeire
- abada - rovnošata bojovníka capoeiry
