Bulat Šalvovič Okudžava

Bulat Šalvovič Okudžava, (rus. Булат Шалвович Окуджава; * 9. máj 1924, Moskva, Rusko – † 12. jún 1997, Paríž, Francúzsko) bol ruský spisovateľ, prozaik, skladateľ a scenárista. Je autorom asi dvesto piesní skomponovaných na vlastné verše. Okudžava začiatkom 50. rokov vytvoril nový žáner autorskej piesne, v čom mal mnoho nasledovníkov, a priniesol nové ponímanie textu piesne.

Bulat Okudžava
ruský básnik, spevák, skladateľ, prozaik a scenárista

Bulat Okudžava v roku 1976
Narodenie9. máj 1924
Moskva, Rusko
Úmrtie12. jún 1997 (73 rokov)
Paríž, Francúzsko
Odkazy
Commons Bulat Šalvovič Okudžava
 Biografický portál

Život

Narodil sa 9. mája 1924 v Moskve v komunistickej rodine prisťahovalcov z Tbilisi. Otec bol Gruzínec a matka Arménka. Bývali na ulici Arbat, kde je teraz umiestnená Okudžavova socha.

Onedlho po Bulatovom narodení išiel otec pracovať na Kaukaz, kde zastával funkciu komisára Gruzínskej divízie. Mama ostala v Moskve, pracovala v straníckom aparáte. Otec sa medzitým stal tajomníkom Tbiliského mestského výboru komunistickej strany, avšak dostal sa do konfliktu s Lavrentijom Berijom, preto sa obrátil na najvyššieho predstaviteľa gruzínskej komunistickej strany Sergo Ordžonikidzeho s prosbou, aby ho preradili na stranícku prácu v Rusku. Dostal umiestenku na Ural ako stranícky pracovník v závode na výrobu vagónov a rodina ho nasledovala.

Po zatknutí rodičov v roku 1937 (otca nespravodlivo obvinili a zastrelili, matku poslali do karagandského tábora – gulagu, odkiaľ sa vrátila až roku 1955) sa Bulat spolu s bratom vrátil do Moskvy, kde býval u babičky. V roku 1940 sa presťahoval k príbuzným do Tbilisi a po štúdiách začal pracovať v sústružníckej dielni. O dva roky neskôr odišiel ako dobrovoľník na front. Po dvojmesačnom výcviku ho presunuli na severokaukazský front ako mínometníka a delostreleckého telegrafistu.

K tomuto obdobiu sa viaže aj jeho prvá pieseň z roku 1943 – Ťažko sa nám zaspávalo v chladných vagónoch (Нам в холодных теплушках не спалось), ktorej slová sa však nezachovali. Nasledujúca pieseň je z roku 1946 – Stará študentská pieseň (Старинная студенческая песня).

Po vojne Okudžava študoval na Tbiliskej štátnej univerzite a po jej skončení v roku 1950 začal pracovať ako učiteľ ruského jazyka a literatúry v dedinskej škole v dedine Šamordino. V roku 1956 začal v Moskve vystupovať ako autor veršíkov, ktoré zhudobnil pre gitaru a veľmi rýchlo si tak získal popularitu. Dostal miesto redaktora vo vydavateľstve Mladá garda (Молодая гвардия), neskôr sa stal vedúcim sekcie poézie v známom časopise Literárne noviny a angažoval sa aj v práci literárneho spolku Magistrály. Od roku 1961 sa zaoberal výhradne len tvorivou činnosťou. V roku 1962 sa stal členom Spolku spisovateľov Sovietskeho zväzu.

Umrel v Paríži 12. júna 1997. Pochovaný je na moskovskom Vagankovskom cintoríne.

Bulat Okudžava bol dvakrát ženatý. Prvá žena Galina Vasilijevna Smoľaninova mu porodila syna Igora. S druhou manželkou Oľgou Vladimirovnou Arcimovičovou mal syna Antona.

Tvorba

Bulat Okudžava je autorom mnohých piesní k filmom (napr. Slamený klobúk – Соломенная шляпка). V roku 1970 bol v kinách uvedený film Bieloruská stanica (Белорусский вокзал), v ktorom si našla miesto aj pieseň na slová Tu vtáky nespievajú (Здесь птицы не поют).

Okrem filmových piesní vytvoril aj mnoho vlastných. V Sovietskom zväze jeho piesne vychádzali na LP platniach od polovice 70. rokov. V zahraničí vyšla prvá platňa s piesňami Bulata Okudžavu v roku 1986 v Paríži. Jeho piesne sa šírili prostredníctvom magnetofónových kaziet medzi ruskou inteligenciou aj za hranicami ZSSR.

Piesne typu Chyťme sa za ruky, priatelia (Возьмемся за руки, друзья) alebo Pokiaľ sa Zem ešte krúti (Пока Земля ещё вертится) sa stali hymnami mnohých zjazdov Klubu tvorivých piesní. Tento klub bol neformálnym hnutím, v ktorom sa združovali milovníci autorskej piesne.

Okrem piesní, ktoré skladal na vlastné texty, Okudžava bol činný aj v oblasti prekladu a v próze. Do ruštiny preložil a zhudobnil niekoľko básní poľskej poetky Agnieszky Osieckej. V roku 1961 debutoval ako prozaik autobiografickou poviedkou Ahoj, školák (Будь здоров, школяр), ktorá samostatne vyšla v roku 1987. Nasledovali príbehy Chudák Avrosimov (Бедный Авросимов; 1969), ktorého dej rozpráva o tragických stránkach hnutia dekabristov, a Dobrodružstvá Šipova, alebo starodávny vaudeville (Похождения Шипова, или Старинный водевиль; 1971).

Z románovej tvorby stojí za povšimnutie dvojdielny román Putovanie diletantov (Путешествие дилетантов; prvá časť z roku 1976, druhá časť z roku 1978), spracovaný podľa historického materiálu z 19. stor. a Stretnutie s Bonapartom (Свидание с Бонапартом; 1983).

Vydal mnoho zbierok básní, medzi inými aj Lyrika (1956), Ostrovy (1959), Cestou k Tinatin (1964), Veselý bubeník (1964), Veľkodušný marec (1967), Arbat, môj Arbat (1976) a Básne (1984).

Na margo okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 povedal, že v krajine nebude hrať dovtedy, kým okupačné vojská neodídu preč. Svoj sľub splnil – v Prahe koncertoval až v 90. rokoch.

Iné projekty

Zdroje
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.