Buenaventura Durruti

V 16 rokoch začal pracovať ako metalurgický robotník a zapojil sa do akcií proti kapitalizmu. Vo veku 21 rokov sa pri úteku pred armádou dostal do Francúzska, kde tiež pravdepodobne vstúpil do anarchosyndikalistickej Národnej konfederácie práce (španielsky Confederación Nacional del Trabajo - CNT). Na jar 1920 sa vrátil späť do Astúrie, kde spolu s dvoma ďalšími anarchistami (Subervielou a Marcelinom da Campou) založil ozbrojenú skupinu „Los Justicieros“. Tá mala predovšetkým zabraňovať útokom tzv. „pistoleros“, ktorých si najímali kapitalisti na likvidáciu odborárov. V tej dobe boli španielske väznice preplnené politickými väzňami a anarchistické hnutie pôsobilo v ilegalite. Durruti sa rozhodol pre militantné aktivity a zorganizoval niekoľko prepadnutí (napr. pri prievoze peňazí z metalurgickej továrne v Eibare, alebo vylúpenie banky v Gijóne). Získané peniaze boli použité na rozvoj hnutia.

Potom, čo sa k moci dostal Primo de Rivera, sa situácia opäť priostrila a Durruti spolu s Franciscom Ascasom odišiel do Francúzska. Tam založili „Medzinárodný koordinačný výbor“ a pokračovali v práci. Kvôli narastajúcim represiám sa rozhodli pre osvetovú cestu po Južnej Amerike. V kubánskej Havane propagovali medzi prístavnými robotníkmi anarcho-syndikalistické myšlienky, v Mexiku finančne podporili projekty „moderných škôl“ inšpirované myšlienkami Francisca Ferreru. Pre „reputáciu“ oboch anarchistov ich nechcel žiaden európsky štát prijať, nakoniec sa v októbri 1928 dostali ilegálne do Nemecka za pomoci Augustina Souchyho a Rudolfa Rockera.

Po páde režimu Primo de Riveru, víťazstve republikánov vo voľbách a vyhlásení republiky v roku 1931 sa situácia v Španielsku predsa len trochu zmiernila, takže sa vrátili tisícky emigrantov vrátane Durrutiho aj Ascasa. Obaja sa vrhli do propagačnej práce - Durruti mal napríklad prejav na prvej legálnej prvomájovej demonštrácii, ktorej sa zúčastnilo aj veľa zahraničných anarchistov. V nasledujúcich rokoch bol niekoľkokrát uväznený za účasť na potlačených povstaniach.

Po vypuknutí španielskej občianskej vojny sa Durruti aktívne zapojil do pouličných bojov. Dal sa do organizovania antifašistických milícií, ktoré mali vyraziť na Zaragozu. Kolóna Durruti - Farrás za svojho postupu nenásilne podporovala zakladanie anarchistických družstiev a kooperatív. Sám Durruti sa čím ďalej, tým viac dostával do sporu s vládou socialistu Larga Caballera, ktorá bojkotovala dodávky zbraní anarchistickým milíciám. Durrutiho kolóna utrpela rozsiahle straty hlavne pri novembrových bojoch o Univerzitné mestečko (prežilo len 700 ľudí, 1100 ľudí bolo zabitých).

19. 11. 1936, po úspešnom obsadení nemocnice v Madride, bol Durruti zasiahnutý guľkou. Zostal v bezvedomí až do polnoci a druhý deň ráno zomrel. 23. novembra sa konal v Barcelone pohreb, ktorého sa zúčastnilo viac ako pol milióna ľudí.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Buenaventura Durruti

• Durrutiho fotografie