Budova Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity

Už v rokoch 1947-1949 vytvoril Emil Belluš projekt Pavilónu teoretických ústavov SVŠT pre práve založenú školu. Pavilón bol realizovaný ako jediný objekt urbanistického konceptu zástavby a umiestnenia fakúlt STU. Realizácia sa uskutočnila v rokoch 1950-1952. Budova bola určená predovšetkým na výchovu architektov.

Objekt je symetricky koncipovaný na celú šírku Námestia Slobody do jeho juhozápadnej časti. V hmotnej skladbe používa pri dodržaní jednotnej výšky hlavnej rímsy priam klasicky osvedčené princípy akcentu a gradácie: stredná časť je z priestoru odstúpená, výstižnejšie povedané stiahnutá od oboch krídel do námestia, ako by si vytvárala v ulici priestor pre hmotovo vrstvený konkávny vstup. Toto „vytlačenie hmoty" sa prejavilo do priestoru námestia vystúpením plató s monumentálnym trojdielnym schodiskom. Obojstranné vertikálne odpichnutie bočných krídiel je zvýraznené hlbokými lodžiami. Dominantnosť ťažiskovej hmoty objektu do námestia zvýrazňuje nielen trojdielny vysoký rád presklenia vestibulu a predsadené monumentálne schodisko, ale aj umiestnenie štátneho znaku pod priebežnú pavlač ateliérov pod hlavnou rímsou a nakoniec aj dĺžkovo redukovaná vzdušná strešná nadstavba, spájajúca dve vertikálne jadrá objektu. Krídlo s jednotnou rímsou, ale opticky rozdielnou od následných častí objektu, orientované do Kollárovho námestia, výškovo veľmi dobre korešponduje s okolitou zástavbou. Cez priestor tohto námestia vzniká veľmi dobrý nielen architektonický, ale aj mierkový dialóg s neskoršie postavenou Chemickou fakultou STU od Vladimíra Kafríka. K Banskobystrickej ulici sa toto krídlo s aulou a s dekanátom výškovo redukuje na vyvýšenú dvojpodlažnú hmotu. Toto riešenie veľmi dobre zapadá do mierky zástavby Banskobystrickej ulice, akoby sa vnárala do zelených parkov Grassalkovichovho a Vládneho paláca, ako aj vlastného predpolia budovy a Námestia SNP.

Os symetrie stvor podlažnej budovy prechádza cez dvoj podlažný foyer v dôsledku čoho interiér nadobudol dôstojnosť a vážnosť. Koncové časti chodieb uzatvárajú priestory katedier, čím je zabezpečený pokoj pri práci vyučujúcich a pri výskumnej činnosti, kým do vnútornej, frekventovanej časti budovy je posunutý školský ruch. Aj v tomto diele sa prejavila autorova snaha a dômyselnosť prevádzky a o psychologicky účinok objektu nielen na poslucháčov ale aj na verejnosť. Dôsledne vyriešil problémy životnosti aj údržby tak celku ako aj detailu.

Objekt má rozmanitú dispozíciu v pôdoryse i po výške, nosné konštrukcie s rôznym rozpätím a zaťažením, čomu v povojnovom období najlepšie zodpovedal monolitický železobetón. Zmena počtu traktov po výške sa rieši pomocou vysokých pozdĺžnych stenových nosníkov v rámci chodbových stien. Nad vstupným vestibulom je to jeden stredový stenový nosník pôsobiaci na výšku jedného podlažia (výška cca 5,15 m) a na rozpätie cca 20,0 m. Tento nosník prenáša zaťaženie od troch dvojtraktových podlaží. Nad vstupným vestibulom je kazetový strop. Aula je zabudovaná na celú šírku budovy t. j. 15,60 m a dĺžku cca 17,0 m. Veľkorozponové konštrukcie sú staticky veľmi exponované, tým viacej, že v stenách sú dverné otvory, ktoré spôsobujú veľké koncentrácie napätí. Toto riešenie i dnes by sa pokladalo za progresívne. Problémom železobetónových skeletov so stenovými konštrukciami je určité obmedzenie variability a flexibility, pretože vytváranie komunikačných a inštalačných otvorov v staticky exponovaných železobetónových stenách je obťažné až nemožné.

Osobitú pozornosť si vyžadujú z hľadiska výtvarného cítenia autora vonkajšie keramické obklady. Tento typicky funkcionalistický povrch fasád využíva na tú dobu normálnu a pre nás počas socializmu i dnes takmer nedosiahnuteľnú škálu sortimentu tvaroviek - lícoviek: od okenných parapetov a ostení až po rímsu. V exteriérovej časti sekunduje dominantnému keramickému obkladu typicky bellušovský kameň - travertín v sokloch a nadstavbách vonkajších schodíšť či terás. Kamenárske práce v tomto objekte sú veľmi silnou zložkou nielen architektonickej invencie, ale aj vtedajšej, remeselnej zručnosti: rozmerne; masívne kamenné stupne, kombinácia nielen materiálová, ale aj špárorez dlažby vestibulu sú toho dokladom. Výplne stavebných otvorov sú ďalšou: kapitolou, ktorá si zaslúži pozornosť: väčšinu okenných výplní tvoria šesťdielne drevené okná komponované do štvorca v strede s vymedzením dvojice veľkých otváracích krídiel, ostatné štyri sú sklopné vetračky. Tieto okná sa stali typickými v typových projektoch škôl.

• Fakulta architektúry a dizajnu STU
• Námestie Slobody 19
• 812 45 Bratislava 1
• tel.: ++421 2 57276 215
• fax: ++421 2 52921533

• http://www.archiweb.cz
• http://www.fa.stuba.sk

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Budova Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity