Bitka pri rieke Slaná

Mongolské vojsko vpadlo do krajiny už skôr v marci, keď pobilo slabú obranu Vereckého priesmyku. Kráľ Belo IV. nariadil mobilizáciu. Vojská sa mali sústrediť v Pešti. Mobilizáciu však poznamenali nezhody vo vojsku a vražda kumánskeho chána Kutena, ktorá mala za následok odchod Kumánov z krajiny a ich neúčasť na bojoch. Ani uhorská šľachta sa neschádzala na bojovú výpravu ochotne, mnohí šľachtici mali odpor ku kráľovej politike a odmietli sa na ťažení zúčastniť.

Uhorské vojsko, ktorého neskúsení velitelia výrazne podceňovali mongolské nebezpečenstvo, tiahlo z Pešti smerom na východ a zastavilo sa až pri rozvodnenej rieke Slaná pri dedinke Muhi. Uhorská armáda mala podľa dostupných údajov asi 25 000 mužov, no stále nebola kompletná a čakala na ďalšie posily. Staršie údaje však hovoria až o 60 000 či 80 000 mužoch. Vojsko viedli neskúsení velitelia, knieža Koloman, arcibiskup Ugrín a veľmajster rádu templárskych rytierov Rembald de Voczon. Uhorské jednotky po príchode vytvorili na západnom brehu rieky tábor, ktorý obkolesili vozovou hradbou a čakali na posily. Vojsko sa sústredilo iba na ochranu mosta, pretože velitelia nepredpokladali inú možnosť prekročenia rieky.[1]

Mongolské vojsko na čele s Batuchánom malo veľké bojové skúsenosti a vysokú disciplinovanosť. Tvorilo ho asi 30 000 mužov. Staršie zdroje tvrdili, že mohlo mať až 70 000 mužov.

Deň pred bitkou sa do uhorského tábora dostal ruský zbeh z mongolského vojska, ktorý prezradil, že sa Mongoli chystajú v noci napadnúť most. Tento útok sa podarilo Ugrínovi a Kolomanovi ľahko odraziť. Tí však v domnienke, že porazili hlavné sily nepriateľa odišli späť do tábora oslavovať víťazstvo. Batuchán následne rozdelil svoje sily. Časť vojska pod Sübedejovým vedením prekročila Slanú južne od uhorského tábora, zatiaľ čo Šejbanovo vojsko na severe. Sám Batu zaútočil v strede zostavy pri moste.

Schéma bojových operácií.

Nadránom sa podarilo Batuovi preraziť obranu mosta s pomocou katapultov a útoku Šejbana zo zálohy, po čom začal zoskupovať jednotky. Koloman, Uhrín a oddiel templárov následne podnikli útok na zoskupujúcich sa Mongolov, no boli odrazení a nútení ustúpiť do tábora. V tábore zatiaľ kráľ neprikročil k žiadnym prípravám na boj, za čo ho Ugrín a ďalší veľmoži podrobili kritike. Kým sa ich oddiely pripravili na boj, Batu sústredil na západnom brehu už podstatnú časť vojska. V následnom boji však uhorské vojsko zastavilo Batuovu armádu a neumožnilo jej postúpiť od rieky. V boji padla aj časť Batuovej osobnej stráže. Pomer síl však zmenil príchod vojsk Subotaja, ktorého jednotky až dovtedy stavali most. Subotejove vojsko vpadlo do tyla útočiacich uhorských jednotiek a prinútilo ich ustúpiť do opevneného tábora. Tábor bol však príliš malý a pod paľbou mongolských lukostrelcov a dobíjacích strojov v ňom čoskoro vypukol chaos. Časti vojsk sa podarilo z tábora preraziť a unikať na západ. Medzi utekajúcimi bolo aj zranené knieža Koloman a kráľ Belo IV. Zatiaľ čo Koloman utiekol do Pešti, kráľ smerom na pohorie Bükk[1].

Pri prenasledovaní porazených Mongoli mnohých pobili. Arcibiskup Ugrín sa utopil v močiari.

Po porážke kráľovho vojska v krajine nezostala žiadna sila schopná vyhnať Mongolov z krajiny. Čiastočne sa podarilo zabrániť Mongolom prechod Dunaja od apríla 1241 do januára 1242. Následne však rieka v zime zamrzla a ich vojsko ju mohlo prekročiť na mnohých miestach. Zvyšok krajiny bol vystavený ich pustošeniu celý rok. Kráľ najprv utiekol do Rakúska, kde sa ukrýval u vojvodu Fridricha II., ktorý ho však zajal a požadoval veľké výkupné. Belo mu ponúkol všetky cennosti, ktoré mal pri sebe a nakoniec aj 3 západné uhorské župy. Následne odišiel na Jadranské pobrežie na hrad Trogir, kde zostal až do odchodu Mongolov.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Mohi na anglickej Wikipédii.