Beh ťažkoodencov

Beh ťažkoodencov alebo hoplitodromos alebo hoplítodromos (od starogr. Ὁπλιτόδρομος, Ὁπλιτοδρομία – hoplitodromos, hoplitodromia) bola súťažná bežecká disciplína v starovekom Grécku. [1][2][3]

Beh ťažkoodencov znázornený na čiernofigúrovej amfore zo 4. stor. pred Kr.

Beh ťažkoodencov bol behom v plnej zbroji, zameraný pre dospelých mužov, ktorí už prešli vojenským výcvikom.[4] V Olympii ho zaviedli na 65. hrách v roku 520 pred Kr.[3] Jeho účastníci pôvodne pretekali so štítom, prilbou a chráničmi na píšťalách.[5] Po reforme tohto behu im ostal len bronzový štít, ktorý mali spočiatku vlastný a neskôr pridelený z úschovne v Diovom chráme.[5] Jeho názov bol odvodený od ťažkého okrúhleho štítu nazývaného hoplon.[6] Bežal sa na vzdialenosť štyroch stádií, ktorý sa volal hoppios (769 metrov), alebo na jeho polovicu. Miesto pretekára na štarte sa určilo žrebom. Pravidlá preteku boli jednoduché, bežci sa z postavenia stojného zo štartovej čiary na dané znamenie (v Olympii pravdepodobne na zatrúbenie) rozbehli a po predpísanej trase dobehli do cieľa. [5]

Podľa najvýznamnejších historikov, olympijské hry klasického obdobia trvali päť dní. Po príslušných obradoch sa začalo súťažiť až na druhý deň a súťaže vyvrcholili na štvrtý deň poslednou disciplínou, behom ťažkoodencov. Na piaty deň sa hry po rozdelení cien a obradoch skončili.[7]

Antický autor Pausanias uvádza, že podľa jeho názoru bol beh ťažkoodencov aj súčasťou výcviku vojakov (hoplitov) pre vojnu.[3] Ťažko ozbrojení hopliti bojovali v tesnej formácií, tzv. falange. Keď sa dve nepriateľské falangy k sebe blížili, vojaci sa tesne pred bojom v udržanej formácii k nepriateľovi rozbehli a zrazili sa s ním štítmi a kopijami.[8]