Aristid Dežőfi

Narodil sa do bohatej uhorskej, evanjelickej rodiny zemana Gašpara Dežőfiho (1778 – 1854) a jeho manželky Júlie Kubíniovej (Kubinyi de Felsőkubin) (1770 – 1815). Vzdelanie získal v Košiciach a Prešove. Ako 18-ročný vstúpil do cisárskej armády – 5. husársky pluk (Radetzky). Počas dlhého obdobia mieru po napoleonských vojnách slúžil v piatej Delostreleckej artilérii baníkov a 5. husárskom pluku. Napriek tomu nemal záujem o vojenskú kariéru, a tak v roku 1839 v hodnosti kapitána, opustil armádu, oženil sa a venoval sa hospodárstvu v Prešove. Jeho manželka a deti zomreli ešte pred revolúciou.

Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 opäť vstúpil 22. septembra do vojenskej služby, ako veliteľ v Národnej garde a bol zapojený do organizovania domobrany v Šariši. 26. novembra bol povýšený na podplukovníka a brigádneho veliteľa síl Hornej Tisy.

4. januára 1849, po bitke pri Košiciach bol vyznamenaný za odvahu a vytrvalosť za vedenie vojsk proti generálovi Schlikovi s minimálnymi stratami. Podieľal sa na reorganizácii ozbrojených síl Hornej Tisy a víťazne bojoval proti Schleicherovej armáde. 14. februára bol povýšený na plukovníka. 18. februára velil ľahkému jazdectvu a porazil cisárske oddiely. Za úspechy v tejto bitke získal uhorskú Vojenskú medailu za zásluhy III. stupňa. 18. apríla a 30. apríla bol vymenovaný za veliteľa prvej jazdeckej armády. Podieľal sa na obliehaní Budapešti. 2. júna sa stal veliteľom IX. armády a bol vymenovaný za generálmajora.

Dňa 5. júla sa oženil druhý raz s Emmou Szinnyei-Merseovou. Začiatkom júla bol poverený velením streleckého pluku a obranou pred ruskou armádou. 20. júla sa zúčastnil bitky pri Ture. Stal sa veliteľom armády. 5. augusta sa zúčastnil bitky pri Szőregu a neskôr 9. augusta bitky pri Temešvári. 16. augusta odovzdal velenie armády plukovníkovi Vilmosovi Lázárovi.

Mučeníci z Aradu. Dielo Jánosa Thorma.

Po konečnej porážke a obkľúčení armády, mal príležitosť uniknúť do Turecka, ale jeden z jeho kamarátov, generál-poručík, povzbudený kniežaťom Franzom von Liechtenstein, 19. augusta zložil zbrane pri Karánsebesi do rúk cisárskeho vojska. Podmienkou bolo, že vojaci majú byť ušetrení, ale úradníci by mali podliehať vojenskej disciplíne. Generál von Liechtenstein neskôr požadoval, aby sa postavili pred vojenský súd, aby ušetril život väčšiny, ale bezvýsledne - aradský vojenský súd Aristida odsúdil na smrť obesením. Knieža však bol schopný presvedčiť súd, aby bol rozsudok vykonaný zastrelením, čo bolo vnímané ako menšia urážka, pretože to bola vojenská smrť, nie ako zločin. Rozsudok bol vykonaný v druhej skupine zo štyroch zastrelením.

Potrestaní boli pochovaní v blízkosti hradu Arad. Jeho telo bolo neskôr odovzdané jeho rodine a v tajnosti prevezené na hrad. Jeho telo je od roku 1850 uložené na panstve Marhaň.

Hovorieva sa, že keď bol rozsudok vykonaný rakúski generáli hlasno štrngali pohármi piva pri oslavách uhorskej porážky. Od toho dňa, Maďari sľúbil, že nebudú štrngať pivovými pohármi po dobu 150 rokov. Aj keď ten čas uplynul v roku 1999, je stále považované v Maďarsku za nevhodné štrngať si pivovým pohárom^{[chýba zdroj]}.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Arisztid Dessewffy na anglickej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aristid Dežőfi

• Záznam o narodení a krste v matrike záznam o narodení, evanjelická farnosť Rankovce, pokrstený ako Stephanus Maximilianus Aristides Dessewffy