Archeoastronómia

Archeoastronómia (zastar. astroarcheológia[1]) je štúdium starých alebo tradičných astronómií v ich kultúrnom kontexte s použitím archeologickej a antropologickej evidencie. Antropologické štúdium astronomických praktík v súčasných spoločnostiach je často nazývané etnoastronómia, hoci neexistuje konsenzus, či je etnoastronómia samostatná disciplína alebo je časťou archeoastronómie. Archeoastronómia je úzko spätá s historickou astronómiou, používaním historických záznamov nebeských úkazov na riešenie astronomických problémov a históriou astronómie, ktorá využíva písané záznamy na vyhodnocovanie astronomických tradícií.

Slnko nad Stonehenge počas letného slnovratu 2005

Najčastejšie sa spomína v súvislosti s egyptskými pyramídami alebo Stonehenge. Vek Stonehenge sa odhaduje na 4 000 rokov. Podľa výskumov amerického astronóma Geralda Hawkinsa to bolo astronomické observatórium. Rozmiestenie skalných blokov je starostlivo upravené tak, aby umožňovalo čo najpresnejšie určovať východy a západy nebeských telies, najmä Slnka a Mesiaca (na to bola potrebná rovina s čistým horizontom), v určitých významných obdobiach. Mnoho chrámov v Egypte a Grécku je orientovaných na východ alebo západ určitej hviezdy, napríklad Amonov chrám v Karnaku je orientovaný na západ Slnka v letnom slnovrate a menší chrám na hviezdu Canopus, druhú najjasnejšiu hviezdu na oblohe. Chrám bohyne Izidy v Denderaku je zas orientovaný na východ Síria. Slnko, Mesiac a hviezdy slúžili ako orientačné body na cestách a mali aj funkciu hodín na meranie času a funkciu kalendára na určenie ročných období, najmä príchodu obdobia dažďov a záplav, na určenie dní slávností a sviatkov. Prvé objavenie sa Síria za svitania (heliaktický východ) sa pokladal za začiatok nového roka. Presnosť orientácie hrán pyramíd na svetové strany s odchýlkou iba niekoľkých oblúkových minút svedčí o starostlivom meraní polôh hviezd a o súvise astronómie s kultom. Po celom svete sa možno stretnúť s orientovaním stavieb na niektorú svetovú stranu (na východ Slnka), najmä pri hrobkách, ale aj pri najjednoduchších hroboch. V súvislosti s výskumom pyramíd sa rozšírilo veľa pseudoobjavov o súvislostiach medzi rozmermi a parametrami pyramíd a astronomickými veličinami. V dnešnom štádiu výskumu "ciest Inkov" na planine Nazca v Peru sa zdá veľmi pravdepodobné, že i tieto neobyčajne rovné línie, dlhé niekoľko kilometrov, slúžili na astronomické pozorovania. Línie boli vyryté do mäkkej pôdy. Rozbiehajú sa z niekoľkých centier, možno z miest pozorovania. Staroveké astronomické údaje vznikli na základe pozorovaní pohybov nebeských telies a pravidelného určovania ich polôh, ktoré sa najpresnejšie dajú merať na obzore. Zachovali sa klinopisné tabuľky s astronomickými pozorovaniami Babylončanov, ktorí z nich určovali sklon dráhy Mesiaca vzhľadom na rovinu dráhy Zeme (podľa dnešnej terminológie). Pre nich to bolo len určenie uhla, o koľko bola dráha Mesiaca v danom dni nad dráhou Slnka na oblohe alebo pod ňou. Z cyklu zatmení, ktoré sa pravidelne opakujú každých 6 585 a 1/3 d, t. j. 18 r a 11 a 1/3 d, už pred štyritisíc rokmi vedeli vypočítať, kedy nastane zatmenie Slnka alebo Mesiaca. V Egypte mali astronomické pozorovania, vykonávané kňazmi, dlhú tradíciu a odovzdávali sa starostlivo z pokolenia na pokolenie. Dokonca určili periódu "príchodu ohnivého vtáka Fénixa", ktoré trvá 625 rokov, čo je obeh perihélia planéty Merkúr okolo Slnka (obdobie medzi dvoma polohami, v ktorých možno túto planétu najlepšie vidieť). Mayovia na základe dlhoročných pozorovaní veľmi presne určili obežnú dobu Mesiaca. Archeoastronomické výskumy sa využívajú aj na spresnenie datovania starých nálezov, na ktorých je zobrazené postavenie nebeských telies (planét v súhvezdiach).