Adam Brémsky

Adam žil v Brémach okolo roku 1067, bol tam kanonikom a riaditeľom mestskej školy.[1] Pred týmto vyučoval pravdepodobne v Magdeburgu pri tamojšej katedrále. Meno sa zachovalo náhodne podľa zmienky iného kronikára o sto rokov neskôr a to biskupa Helmonda v diele Chronikus Slavorum. Je doložený na listine arcibiskupa Adalberta ako svedok v roku 1066. Tu je zapísaný ako scholastikus Brémskeho kostola. Je uvedený v treťom riadku v prostrednom stĺpci ako Ego Adam magister scholarum scripsi et subscripsi (Ja, Adam scholastikus, som napísal a podpísal).[2]

Je známy predovšetkým ako autor štvorzväzkového diela Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum (Dejiny hamburských biskupov), ktoré sa stalo dôležitým dobovým zdrojom o nemeckej histórii a histórii severoeurópskych krajín.[1]Adam sa vyhýbal komentovaniu udalostí v ríši vzhľadom k jeho v podtexte kritickému postoju ku jeho ochrancovi arcibiskupovi Adalberdovi,ktorý zastával ako jeden z dvoch opatrovníkov nezletilého cisára jednu z najdôležitejších funkcii v ríši.Takže mal priame informácie.Jedinú výnimku urobil pri jeho zázname o výprave do Uhorska a poslednom vikingskom nájazde do Saska,tu opisuje nezmyselnú krutosť Vikingov,

Jeho kronika je písaná pravdepodobne od roku 1066, zachytáva udalosti na severe Európy v čase, keď sa formovali severské kráľovstvá, Nórsko, Dánsko a Švédsko. Súčasne objasňuje aj poslednú vlnu vikingských nájazdov, ktorá má priamu súvislosť s týmito udalosťami. Mnohé významné rody sa odmietali podrobiť autorite kráľov a radšej volili exil; Nóri vysťahovanie na Island, Dáni zväčša nájazdy do Írska alebo Anglicka. Nájazdy do Írska skončili bitkou pri Clontarfe, kde na Veľkú noc v roku 1014 zahynul kráľ Brian, súčasne bola zničená vikingská armáda.[3]

Hambursko-brémska arcidiecéza na prelome tisícročí zahŕňala, ako uvádza kronikár vo svojej štvrtej knihe, celé južné pobrežie Baltu, celú Škandináviu, Orkneje, Shetlandy, Island, Grónsko a Vinland, teda dnešnú americkú pevninu i keď o jej rozsahu nemal ani tušenie. V tejto knihe uvádza plavebné kurzy i vzdialenosti.

Kroniku písal ako kanonik Brémskeho biskupského kostola na príkaz arcibiskupa Hambursko-brémskej arcidiecézy Adalberta. Skladá sa zo štyroch v podstate samostatných kníh. Štvrtá kniha je čiste geografická a podľa vyššie uvedeného zachytáva zemepisný obzor autora, ktorý ďaleko presahoval vedomosti jeho doby. Bol presvedčený o guľatosti zeme a vedel o existencii severného pólu. V prvej knihe sa ešte držal pôvodného zadania o cirkevných dejinách,to pozostáva z vymenovania misonárov a ich mučedníckych osudov, ale v druhej a tretej sa z neho stal kronikár severských krajín. Zachytáva dejiny Dánska od 8. storočia cez jeho zjednotenie pod vládou kráľa Haralda Modrozubého, dejiny Nórska od výbojov kráľa Haralda Krásnovlasého až po porážku a smrť kráľa Haralda Hadradu v bitke pri Stamford Bridge v roku 1066 ako posledného veľkého vikingského náčelníka. S jeho smrťou končia veľké vikingské nájazdy.

Mince – obdobie kráľa Svena II. Dánskeho

Ďalej píše o dejinách Švédska od čias výbojov kráľa Eirika Víťazného až po smrť kráľa Odinkara. Hlavným zdrojom, ktorý používal, bol biskupský archív, kniha donácií brémskeho biskupstva, Fuldské letopisy, stratená kronika neznáma z iných zdrojov Gestum Anglorum (Činy Angličanov), osobná skúsenosť a rozhovory s dánskym kráľom Svenom Estredom (správne Svenom Estridssonom - Svenom II. Dánskym), ktorý sám bol aktérom mnohých dejinných udalostí 11. storočia. Kráľ Sven bol svokrom obodritského kniežaťa Gotšalka, a preto predstavuje významný zdroj k dejinám polabských Slovanov. Je zaujímavé, že si osvojil jeho pohľad na boj proti pohanom, totiž, že príčinou kristianizácie bola snaha o vyberanie poplatkov. Kráľ Sven bol synom Estred, sestry dánsko-anglicko-nórskeho kráľa Knuta Veľkého. Jej manžela, anglosaského grófa Wolfa, dal Knut popraviť a sestre zaplatil pokutu za zabitie. Súčasne potvrdzuje spoľahlivosť Islandských ság ako zdroja, pretože okrem drobných detailov sa s nimi stotožňuje po faktickej stránke. Rozdiely sú v detailoch; napríklad ságy uvádzajú, že po bitke pri Stamford Bridge sa do Nórska vrátilo 8 lodí z 300 a podľa Adama žiadna. V závere kroniky Adam uvádza, že nevie či písal pekne, ale vždy sa snažil písať pravdu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adam Brémsky

• Adam Brémsky - encyklopédia Larousse (po francúzsky)
• Vývoj geografického myslenia (po slovensky)
• Ex operibus Adami Bremensis extractum, De situ slavorum (po latinsky)