Žofia Šarlota Hannoverská

Žofia Šarlota bola jediná dcéra Ernesta Augusta, hannoverského kurfirsta, a jeho manželky Žofie Hannoverskej; mala troch starších a troch mladších bratov. Jej najstarší brat Juraj Ľudovít sa stal v roku 1714 kráľom Veľkej Británie ako Juraj I. Prvých päť rokov života strávila spolu s rodičmi na provinciálnom zámku v Iburgu, v roku 1673 rodina presídlila do novej rezidencie – zámku v Osnabrücku a v roku 1679 po smrti Žofiinho strýka Johanna Fridricha Braunschweig-Lüneburského, z Osnabrücku do Hannoveru, kde sa Žofiin otec ujal vlády v kalenberskom vojvodstve.

Protestantská rodina Žofie Šarloty z politických dôvodov nevylučovala možnosť svadby s katolíkom. Spolu s matkou, ktorá sa zaoberala záhradným umením, pobývala Žofia Šarlota vo Francúzsku; hlavným cieľom, ktorý touto cestou Žofia Hannoverská sledovala, pravdaže bola svadba s dauphinom, synom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Tento plán však nevyšiel, lebo bol v rozpore s dynastickými plánmi jej otca.

8. októbra roku 1684 sa vydala za ovdovelého brandenburského kurprinca Fridricha I. Štyri roky nato zomrel jeho otec a Fridrich sa stal kurfirstom a roku 1701 kráľom, Žofia Šarlota tak získala titul pruskej kráľovnej. Žofiiné manželstvo, uzavreté z politických dôvodov, nemožno označiť za šťastné. Kráľovná dala manželovi dvoch synov, jediný však sa dožil dospelého veku.

• Fridrich August (1685 – 1686)
• Fridrich Viliam (1688 – 1740), budúci pruský kráľ

V roku 1696 dostala Žofia Šarlota meno Lützow aj s malým zámkom v tesnej severozápadnej blízkosti Berlína, ktorý bol podľa príkazu kráľa prebudovaný na letný zámok Lietzenburg. Tak kurfirstka (neskôr kráľovná) žila relatívne nezávisle; jej manžel Fridrich jazdil na zámok len na jej pozvanie.

V roku 1700 bol zámok Lietzenburg prestavaný v reprezentatívne trojkrídlové sídlo.

18. januára roku 1701 bola korunovaná za prvú pruskú kráľovnú.

Žofia Šarlota je známa okrem iného svojou priazňou a korešpondenciou s Gottfriedom Wilhelmom Leibnizom, ktorého sa stala žiačkou. Leibniz bol priateľom a guvernérom jej matky. Žofia Šarlota bola považovaná za intelektuálku. Hovorila plynule po francúzsky, anglicky a taliansky. Pozývala k svojmu malému dvoru v Lietzenburgu známe osobnosti svojej doby, vedľa Leibniza jej korešpondencia bola veľmi čulá a bohatá aj s ďalšími voľnomyšlienkármi (Pierre Bayle, John Toland). Jej spektrum záujmov siahalo od prírody k filozofii a politická činnosť jej slúžila predovšetkým ako prostriedok k podpore umenia a vedy. Za tým účelom založila veľkú prírodovednú akadémiu.

Kráľovná bola veľmi hudobne nadaná, spievala a hrala výborne na čembalo. V jej dvornom divadle sa hrali talianske opery, kapelníkmi tu boli Attilio Ariosti a Giovanni Battista Bononcini.

Sarkofág Žofie Šarloty v krypte v berlínskej katedrále

Žofia Šarlota zomrela na zápal hrtanu. 1. februára roku 1705 v Hannoveri, keď bola na návšteve u svojej matky. Miesto posledného odpočinku našla v hohenzollernskej hrobke v berlínskej katedrále.

Po jej smrti bol zámok Lietzenburg premenovaný na Charlottenburg. Tento krok a predovšetkým prestavbu zámku v reprezentatívne sídlo učinil Fridrich predovšetkým z dynastických dôvodov, lebo nemajúc vynikajúcich predkov a nevediac sa honosiť veľkými činmi, čelil posmeškom zo strany európskych vládcov a snažil sa všetkými prostriedkami svojmu v roku 1701 nadobudnutému kráľovskému titulu dodať lesku. Opierajúc sa o tradíciu hannoverského domu, napol všetky sily k vyzdvihnutiu pamiatky svojej manželky.

V jej rodnom mieste je po nej pomenované jazero (Charlottensee), ďalej časť cesty č. 55 (Charlottenburger Ring). V Berlín-Charlottenburgu bolo po nej v roku 1957 pomenované gymnázium (die Sophie-Charlotte-Oberschule).