Škola umeleckých remesiel

V roku 1937 Karol Plicka spolu s riaditeľom školy Josefom Vydrom a Františkom Trösterom pripravili návrh, podľa ktorého by na Škole umeleckých remesiel okrem oddelenia odevnej kultúry a oddelenia maliarskeho, grafického, reklamného, aranžérskeho, keramického, "drevorobného", "kovorobného" či fotografického, existovalo aj filmové oddelenie. Kinematografický odbor v Bratislave bol v Európe treťou školou pre filmárov po rímskom Centro sperimentale di Cinematografia (Experimentálne filmové centrum, 1935) a moskovskej škole Vsesojuznyj gosudarstvennyj institut kinematografii (Všezväzový štátny inštitút kinematografie, 1919).

V Československu sa už dlhšie uvažovalo o potrebe filmovej školy. Názory sformulované na pôde Masarykovho ľudovýchovného ústavu v Prahe patria k prvým verejne predneseným koncepciám. Hlavný tajomník ústavu Dr. Tomáš Trnka hovoril o potrebe filmovej školy v apríli 1932 a profesor Ing. Ferdinand Pujman načrtol plán filmovej školy, ktorá by bola vytvorená za spolupráce "Státní konzervatoře, AVU, České techniky, Umělecko-průmyslové školy" a iných odborných učilíšť. Podľa Pujmana mala filmová škola pozostávať z oddelenia pre filmových kameramanov, z oddelenia hereckého a režisérskeho. V praxi sa však v roku 1932 uskutočnili len seminárne kurzy pre režisérov, hercov a kameramanov, na ktorých prednášali Václav Tille, Karel Smrž, F. Kocourek.

Plicka a Vydra ako prví v Československu zrealizovali to, o čom iní len uvažovali. Z bratislavskej skúsenosti vychádzala neskoršia zlínska iniciatíva Otakara Vávru a Jindřicha Honzla (Navrhujeme školu pro výchovu filmového dorostu, Zlín 1939).

Plickov kurz chcel "vychovať režisérov a kameramanov dokumentárnych filmov (I. skupina), premietačov a osvetľovačov (II. skupina), zamestnancov hospodárskej správy (III. skupina)". Tejto trojstupňovej diferenciácii predchádzala obsažná teoretická predpríprava, ktorá zahrňovala skicovanie, navrhovanie, montáž obrázkov, dejiny umelecko-historických slohov, teóriu námetu, scenára, výpravu filmu, reklamu, elektrotechniku pre premietačov a operátorov, predpisy a organizáciu kín, prehľad literatúry o filme. Počítalo sa s desaťmesačnou výukou pre 12 žiakov. Zo študentov, ktorí navštevovali prvý nedokončený ročník kurzu, sa niektorí neskôr presadili ako známi filmoví autori. Jeho účastníkmi boli Viktor Kubal, Karol Krška, Ján Kadár, Irena Blühová alebo Barbara Eisler-Zsigmondy.

V rokoch druhej svetovej vojny sa v Plickovej priekopníckej iniciatíve nijako nepokračovalo. Budúci autori Nástupu (Paľo Bielik, Karol Krška, Eugen Mateička, Ján Fintora) sa pripravovali na študijných pobytoch vo filmových štúdiách Wienfilm vo Viedni, Studio Barrandov v Prahe, UFA v Berlíne a Babelsberg v Mníchove. Nástup utvoril špeciálny fond na udeľovanie štipendií, o filmovej škole sa neuvažovalo.

V ilegálnych filmových kruhoch Protektorátu sa v predstavách o povojnovom usporiadaní kinematografie rozvíjala Plickova idea i praktické skúsenosti zo Školy umeleckých remesiel. Ich vyvrcholením sa stalo zriadenie Filmovej fakulty Akademie muzických umění v Praze (FAMU) v novembri 1946. Jej prvým dekanom bol práve Karol Plicka. Pražská FAMU bola spočiatku aj pre slovenských autorov jediným miestom v Československu, kde sa mohli filmovo vzdelávať. V roku 1950 založili Vyššiu filmovú školu v Klánoviciach pri Prahe. Na Plickove začiatky filmového školstva nadviazalo oddelenie filmovej dramaturgie na Katedre dramaturgie a divadelnej vedy otvorené na Vysokej škole múzických umení.

Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinematografie, Osveta, 1997, ISBN 9788021704008.