Čakanská kultúra
Čakanská kultúra alebo čačianska kultúra bola kultúra cca 1250 – 1000 pred Kr. (teda v mladej bronzovej dobe) na juhozápadnom Slovensku (východne od Váhu), v severozápadnom Maďarsku (okolo Balatonu a Neziderského jazera) a v Burgenlande v Rakúsku. Je pomenovaná podľa mohyly v Čake. Vyvinula sa z karpatskej mohylovej kultúry. Je reprezentovaná veľkými náčelníckymi (kniežacími) mohylami (Čaka, Lužany, Kolta, Dedinka, Hövej), dobre vypálenou keramikou, plochými taniermi, vyššou diferenciáciou spoločnosti.
Čakanská kultúra na Slovensku
Táto kultúra ovládala okrajové územia susedných kultúr (lužickej, velatickej a pilinskej). Vo vzťahu k pilinskej kultúre sa dokonca predpokladá akýsi „ochranný“ pomer, za ktorý pilinská kultúra platila svojimi bronzovými výrobkami. Od tejto kultúry pochádzajú najstaršie stredoeurópske bronzové panciere. Náleziská mohylníkov sú napr. Čaka, Kolta, Veľké Ripňany, Dedinka. V Dedinke sa v jednom vedľajšom hrobe mohyly našiel hrob ženy – kňažky slnečného kultu, ktorý súdiac podľa výbavy patrí medzi najvýznamnejšie nálezy žien 13. storočia pred Kr. na svete.
Po prelome Reineckeho stupňov Br D a Ha A1 (teda okolo roku 1200 pred Kr.) badať vyľudňovanie a ochudobnňovanie oblastí tejto kultúry, z čoho sa usudzuje, že sa zúčastnila prvej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby. S týmto prvým sťahovaním, súvisiacim s útokmi tzv. morských národov vo Východnom Stredomorí (zničenie Kréty, mykénskej civilizácie, boje s Egyptom), ktoré sa skončili začiatkom 12. storočia pred Kr., a asi aj príchodom Dórov do Grécka, zrejme súvisí aj (na západnom Slovensku) zmena usporiadania spoločnosti, ktorú odteraz vedú vojenskí vodcovia, z ktorých sa konštituovali kniežatá a veľmoži.
Zdroje
- CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. s. 34.
- čačianska kultúra. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 169.