Violončelový koncert (Elgar)

Violončelový koncert e mol, Op. 85 je dielo anglického skladateľa Edwarda Elgara.

Koncert skladateľ zložil v roku 1919, v atmosfére doznievajúcej hrôzy prvej svetovej vojny. Pod vplyvom tohto otrasu i nepriaznivého zdravotného stavu a choroby jeho manželky Alice došlo k radikálnej zmene Elgarovho skladateľského prístupu. Introspektívny až filozofický koncert ostro kontrastuje s predchádzajúcim obdobím tvorby, v ktorom skladal prevažne entuziazmom nabité diela inšpirované viktoriánskym Anglickom a renesančnou hudbou. Strasti skladateľa sa tak pretavili do jeho životného diela - violončelového koncertu, ktorý bol jeho posledným dokončeným orchestrálnym dielom a zároveň akousi labuťou piesňou.

Dielo malo premiéru v októbri 1919 v Londýne, so sólistom Felixom Salmondom a London Symphony Orchestra pod taktovkou samotného Elgara. Intrigy zo strany Alberta Coatsa, ktorý dirigoval zvyšok koncertu a neumožnil Elgarovi dostatočné naskúšanie s orchestrom, a slabá príprava Salmonda spôsobili, že koncert dopadol neúspešne. To však nezabránilo tomu, aby sa postupne zaradil medzi najvýznamnejšie diela svojho druhu. Jeho pozíciu neskôr famóznou interpretáciou definitívne potvrdila Jacqueline du Pré.

Elgarov koncert je reflexívne dielo s jedinečnou, melancholickou atmosférou. Skladateľ tu vynikajúco využil elegický potenciál violončela. To spolu s nezvyčajne skromným, až asketickým orchestrálnym partom tvorí intímne pôsobiace dielo, ktorého hlavnou devízou je úprimnosť a hĺbka výpovede.

Koncert netradične tvoria čtyri vety. Dielo otvára sugestívnym sólovým recitatívom violončelo. Hlavný motív vety zaznie prvýkrát v podaní viol. Melódiu následne preberie violončelo, ktoré ju ďalej rozvíja. Na sólovú pasáž zakončenú vzostupným radom tónov sólového nástroja nadviaže orchester, ktorý dramaticky zopakuje hlavnú tému. Po krátkom dodatku violončela nasleduje stredná časť vety, ktorá je prívetivejšia a písaná v E-dur. V závere vety je zreprízovaná hlavná téma z úvodu a prostredníctvom pianisisma orchester prechádza attaca do druhej vety, Lento. Po krátkom dramatickom úvode orchestra nasleduje, podobne ako v prvej vete sólový recitatív violončela, striedmo doprevádzaný orchestrom. Z tohto nesmelo posobiaceho sóla violončelo vyťaží ľahko tanečnú tému, ktorá prináša do celej skladby odľahčenie, hoci v pozadí je stále cítiť dusnú atmosféru.V tretej vete tvoria sólový nástroj a orchester viac konzistentný celok. Základom je tu široká, nostalgická melódia. Tretia veta prechádza attaca do záverečného finále. Hlavná téma znie odhodlane, no zároveň v sebe nesie i akúsi rezignáciu. V priebehu vety viackrát dochádza k zmene tempa i tóniny. Pestrý tematický materiál dáva možnosť vyniknúť violončelu vo viacerých reflexívnych sólach. V záverečnej časti je pripomenutý motív tretej vety a následne sólový recitatív z úvodu koncertu, s jemnými odchýlkami od pôvodnej podoby. Po ňom orchester energicky pripomenie hlavný motív štvrtej vety, zakončený dvoma údermi orchestra s ozvenou violončela a finálnym akordom orchestra.

Dielo, ktoré patrí medzi päť najvýznamnejších violončelových koncertov, je najznámejším a najčastejšie hrávaným Elgarovým opusom. Za dnes už klasickú sa považuje nahrávka koncertu v podaní Jacqueline du Pré a London Symphony Orchestra pod vedením Johna Barbirolliho z roku 1965.