Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti
Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. HIV – human immunodeficiency virus) je obalený RNA retrovírus z čeľade Retroviridae, rod Lentivirus. Vírusy tejto skupiny majú schopnosť vytvoriť podľa svojej molekuly ribonukleovej kyseliny (RNA), obsahujúcej genetickú informáciu, molekulu deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) a tú vložiť do genómu hostiteľskej bunky. Je to vírus, spôsobujúci u človeka ochorenie syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (angl. Acquired Immune Deficiency Syndrome - AIDS).
Štruktúra
Častice vírusu HIV obsahujú 2 molekuly jednoreťazcovej RNA, enzýmy reverznú transkriptázu (umožňujúcu prepis genetickej informácie z RNA do DNA) a integrázu (začleňuje vzniknutú intermediárnu DNA do DNA hostiteľskej bunky), kapsidu a membránu z predtým infikovanej bunky, nesúcu glykoproteíny gp 41 a gp 120.
HIV obsahuje 3 druhovo špecifické retrovírusové gény: gag, ktorý kóduje vnútorné štrukturálne proteíny, pol, ktorý kóduje enzýmy - polymerázu, integrázu a proteázu a env, ktorý kóduje obal vírusu, obsahujúci glykoproteín gp120, prostredníctvom ktorého sa vírus viaže na CD4+ molekulu hostiteľskej bunky. HIV-1 má ďalšie gény tat, rev, nef, vif, vpu a vpr. HIV-2 nemá vpu, ale gén vpx, ktorý má len jediný ďalší vírus - šimpanzí vírus imunitnej nedostatočnosti.
Typy vírusov – HIV-1 a HIV-2 vykazujú vzájomnú 30 % − 40 % homológiu v sekvenciách nukleotidov. Vzhľadom na časté mutácie v géne env, ktorý kóduje povrchové glykoproteíny je vírus HIV veľmi variabilný. Vírusy typu HIV-1 sa delia na štyri skupiny: M, O, N a P. Väčšina infekcií HIV-1 je spôsobená skupinou M, ktorá zahŕňa subtypy (A-D, F-H, J-K), sub-subtypy (A1-A4, F1, F2), cirkulujúce rekombinantné formy (CRF) a unikátne rekombinantné formy (URF). Typy HIV-2 možno rozdeliť na 7 skupín (A, B, C, D, E, F, G) a a jednu CRF. HIV-2 sa takmer výlučne vyskytuje na západoafrickom pobreží, pandemický je typ HIV-1.
Membránová štruktúra - receptor CD4+ sa vyskytuje predovšetkým na CD4+ lymfocytoch zo skupiny pomocných T lymfocytov, ďalej na dendritických bunkách, monocytoch, makrofágoch, bunkách črevného epitelu atď. Po naviazaní gp120 na receptor CD4+ je pre vniknutie vírusu do bunky potrebný koreceptorový systém CXCR4/CCR 5 (jeho vrodené chýbanie je podkladom zriedkavej odolnosti voči infekcii HIV). V bunke sa z vírusovej RNA za pomoci reverznej transkriptázy prepíše genetická informácia vírusu do reťazca DNA a tá je vírusovou integrázou začlenená do chromozomálnej DNA hostiteľskej bunky. Pri aktivácii bunky je potom obvyklým procesom prepisovaná do mRNA a nakoniec je syntetizovaná vírusová RNA. Pomocou enzýmu proteázy sú vytvorené vírusové proteíny a hotové vírusové častice - virióny sa uvoľňujú z bunky, pričom táto zanikne. Preto sa u pacienta postupne znižuje počet CD4+ lymfocytov a zhoršuje imunita, sprostredkovaná bunkami a tento proces vedie k vzniku syndrómu získanej imunitnej nedostatočnosti.
Uvoľnené vírusové častice napádajú ďalšie bunky s receptorom CD4+. Pri každom replikačnom cykle môže dôjsť k mutácii vírusu, spojenej aj so zmenou citlivosti na lieky.
Diagnostika
Prítomnosť infekcie HIV sa dá zistiť prostredníctvom detekcie protilátok v krvi pacienta, nálezu vírusového antigénu p24. Možná ja ďalej detekcia ribonukleovej kyseliny vírusu a je možné stanoviť tzv. vírusovú nálož, teda množstvo častíc vírusu v krvi. Je dostupná genotypizácia vírusu. O aktivite ochorenia informuje napríklad vyšetrenie počtu CD4+ lymfocytov.
Liečba
V liečbe sa používajú antiretrovirotiká, lieky, ktoré spomaľujú množenie vírusu blokovaním enzýmov (reverzná transkriptáza, proteáza, integráza), alebo bránia vniknutiu vírusu do bunky. Je skupín liekov s rôznym mechanizmom účinku, ktoré sa v liečbe kombinujú, aby sa zvýšil celkový efekt a oddialil vznik rezistencie. Sú to inhibítory reverznej transkriptázy, inhibítory proteázy, inhibítory integrázy, inhibítory fúzie a vstupu vírusu do bunky. Eliminácia vírusu z organizmu týmito liekmi nie je možná, pretože nedokážu zlikvidovať vírusy v depozitoch CD4+ lymfocytov (napr. v lymfatickom systéme tráviaceho traktu). K eliminácii vírusu u pacienta došlo len výnimočne pri liečbe pacienta kmeňovými bunkami (došlo vlastne k výmene infikovaných CD4+ lymfocytov za darcovské bez koreceptorového systému CXCR4/CCR 5).
Prekážkou pri vývoji očkovacej látky je počet podtypov a časté mutácie. Nejestvuje prirodzená imunita, o ktorú by sa vývoj očkovacej látky mohol oprieť a testovanie očkovacích látok je možné len na človeku v prostredí s výskytom prirodzenej infekcie.
Externé odkazy
Zdroje
- Jarčuška, Pavol: HIV infekcia v súčasnosti. Alpha Medical, časopis In vitro, 9.2.2017. Dostupné online: https://www.alphamedical.sk/casopis-invitro/hiv-infekcia-v-sucasnosti
- Staneková, Danica: Infekcia HIV − stále aktuálny problém. Dermatológia pre prax, 2015, roč.9, č. 2, str. 61-64, Solen Bratislava. Dostupné online: http://www.solen.sk/pdf/c8f17880e939ea1626f1fddcd0364795.pdf
- Bennet, Nicholas John: HIV Infection and AIDS. Medscape, New York, dostupné online: https://emedicine.medscape.com/article/211316-overview#showall (po anglicky) Aktualizované: 12.4. 2019, citované 15.6.2019
- The Development of HIV Vaccines. The History of Vaccines , an educational resource by the College of Physicians of Philadelphia. Dostupné online: https://www.historyofvaccines.org/index.php/content/articles/development-hiv-vaccines (po anglicky) Aktualizované 10.1.2018, citované 17.6.2019
- články HIV v anglickej a českej verzii Wikipédie