Ulrika Eleonóra

Narodila sa ako najmladšie dieťa kráľa Karola XI. a Ulriky Eleonóry, po ktorej dostala i meno. Po smrti svojho brata kráľa Karola XII. v roku 1718 si nárokovala na trón. Jej nebohá staršia sestra, princezná Hedviga Žofia, mala syna, Karola Fredericka z Holstein-Gottorpu, ktorý si tiež uplatňoval nárok na trón z dôvodu primogenitúry, t. j. prvorodeneckého práva v mužskej línii. Ale Ulrika Eleonóra trvala na tom, že ona je jedinou žijúcou dedičkou po nebohom kráľovi (najbližšou v priamej pokrvnej línii) a citovala precedens kráľovnej Kristíny. Bola uznaná za následníčku trónu švédskym parlamentom tzv. Riksdagom po tom, čo súhlasila so zrušením absolutistickej monarchie ustanovenej jej otcom Karolom XI. Abdikovala v roku 1720 v prospech svojho manžela, Fredericka I. z Hessen-Kasselu.

Ulrika Eleonóra prežila väčšinu svojho života v tieni ostatných, najviac svojho brata – kráľa a jej krásnej sestry, ktorá bola neformálnou dedičkou po bratovi. V roku 1700 prebiehali rokovania ohľadom sobáša s Frederikom Viliamom I. Pruským, ale nakoniec z toho zišlo. Neskôr sa Ulrika Eleonóra stala krstnou matkou Louisy Ulriky Pruskej, ktorá dostala meno Ulrika po nej. Princezná a stará dievka, opatrovala svoju dominantnú starú matku, Hedvigu Eleonóru z Holstein-Gottorpu, v čase neprítomnosti svojho brata, ktorý bojoval vo Veľkej severskej vojne. Jej staršia sestra, Hedviga Žofia, bolo v týchto časoch dedičkou trónu. Situácia Ulriky Eleonóry sa začala meniť po smrť jej staršej sestry v roku 1708. Keďže jej brat sa odmietol oženiť a ona bola jedinou kráľovskou príslušníčkou – dedičkou vo Švédsku, v roku 1713 bola vládou a starou matkou menovaná za regentku v čase neprítomnosti kráľa, a tak sa stala zárukou viacerých mocenských bojov o získanie vplyvu v krajine bez skutočného dediča. Voľba teraz stála medzi Ulrikou Eleonórou a jej synovcom. Jej nástup ako regentky a predsedníčky parlamentu bol poňatý s veľkým entuziazmom. Riksdag stál v opozícii voči jej bratovi, pretože chcel zrušiť absolutistickú monarchiu a znovuobnoviť moc parlamentu. Po smrti starej matky v roku 1715 stala sa stredobodom dvora a toto obdobie patrilo medzi jedno z tých najkrajších v jej živote. V roku 1715 sa vydala za Fredericka I. Hesse-Kassela. Sobáš, ktorý bol z jej strany uzatváraný z lásky, stal sa pre jej manželom ďalším pokusom využiť ju na politické ciele. Frederik sa s ňou oženil s úmyslom získať trón a ihneď začal spriadať plány ako ju vymenovať za dedičku namiesto jej synovca. „Hessovci“ a „Gottorpovci“ stáli proti sebe v boji o trón.

Keď Karol XII. v roku 1718 zomrel, „Hessovci“ zabezpečili Ulrike Eleonóre nástup na trón. Získali podporu parlamentnej opozície, ktorá chcela ukončiť absolutistickú monarchiu uzákonenú v roku 1680 a znovuobnoviť moc parlamentu. Aby to Ulrika Eleonóra mohla dosiahnuť, musela súhlasiť s novou ústavou, ktorá priveľmi obmedzovala moc monarchie. Formálne bola zvolená za panovníčku a korunovaná v Uppsale v marci 1719. Počas krátkeho obdobia jej panovania, aby si zabezpečila podporu pre svoju vládu, povýšila do šľachtického stavu niekoľko rodín. Za 15 mesiacov udelila 181 šľachtických titulov, viac ako ktorýkoľvek panovník v dejinách Švédska: jeden gróf, dvaja baróni a osem nižších šľachticov každý mesiac. Mala sedem poľných maršalov, zatiaľ čo jej bral mal len troch, alebo piatich. Jej obľúbenou dvorankou bola Emerentia von Düben (1669 – 1743), stará pestúnka, ktorú povýšila do šľachtického stavu a v roku 1707 jej udelila titul dvornej dámy, po celý život si boli veľmi blízke – ako sestry; Düben pôsobila ako jej poradca, potešenie a podpora, nezneužívala svoje postavenie.

Ulrika Eleonóra bola v skutočnosti za zachovanie absolutistickej monarchie. S novou ústavou súhlasila len preto, aby si zabezpečila nástup na trón pred svojím synovcom. Podporovala manželove politické ambície a chcela, aby sa stal jej spoluvládcom podľa príkladu anglickej kráľovnej Márie II. a jej manžela Viliama III., ale s týmto parlament nesúhlasil, pretože spoluvláda bola vo Švédsku zakázaná od 15. storočia. Po krátkom období vládnutia len jedného roka abdikovala v prospech svojho manžela. Toto nástupníctvo bolo schválené parlamentom. Často hovorila, že abdikácia bola najväčšou obetou, ktorú v živote priniesla. Frederick nastúpil na trón v roku 1720 ako Frederik I. Jej vláda nastala krátko pred skončením Veľkej severskej vojny.

Ulrika Eleonóra sa vydávala z lásky a bola slepo oddaná svojmu manželovi Frederickovi. Až do roku 1724 verila, že porodí dediča, ale manželstvo bolo bezdetné. Kráľ mal milenky a jeho mimomanželské aféry sa stupňovali po tom, čo stratil viacero zo svojich kráľovských právomocí v roku 1723. V roku 1730 sa stal prvým kráľom vo švédskych dejinách ktorý mal oficiálnu milenku, mladú šľachtičnú Hedvigu Taube, ktorej udelil titul grófka z Hessensteinu. Kráľovnina reakcia na túto aféru sa nikdy nezistila, ani to nijako nekomentovala, ale odišla od dvora a zasvätila svoj život nábožnosti a dobročinnosti. Napriek tomuto odchodu bola regentkou počas Frederickovej neprítomnosti v krajine v roku 1731 a 1738. Kráľovná Ulrika Eleonóra zomrela na kiahne v roku 1741. Vláda jej manžela bola začiatkom obdobia známeho ako obdobie slobody, kedy monarchia stratila väčšinu zo svojej moci v prospech aristokracie.

Ulrike Eleonóra sa zaujímala o šperky, hudbu a zber mincí. Rada tancovala na dvorných báloch a tiež si najala nemecké a francúzske divadelné spoločnosti, aby vystúpili so svojimi predstaveniami v Bollhusete. Prerušila zasadnutie parlamentu kvôli modlitbe. Na uvítaní pri dvore skúšala mladé dámy z Biblie odmeňujúc ich za správne odpovede. Prísne zachovávala svoju kráľovskú hrdosť a predstierala, že je chorá a zamykala sa v izbe, keď bola urazená.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ulrika Eleonóra

• historiesajten.se
• thepeerage.com