Tvár v ohni

Kurt aj Oľga sú mladí, zmätení, dospievajúci ľudia. Nevedia, čo chcú, ale vedia, čo nechcú. Nechcú sa stať kópiami svojich rodičov. Pohŕdajú rodinou a z celých síl bojujú proti konvenciám a snažia sa o získanie vlastnej individuality.

Oľga: Tak chorí sú iba starí. Ale aj my budeme raz takí. Tomu nezabrániš z každého z nás bude raz dospelý.

Kurt: To budem radšej mŕtvy alebo na mol. Utekajú pred realitou, ktorú tak veľmi nenávidia a uzatvárajú sa sami do seba.

Oľga začína ignorovať rodičov a komunikuje iba s Kurtom. Jediné čo cíti je hnus. V nádeji, že sexuálny zážitok s Paulom prinesie vytúženú zmenu sa vyspí s Paulom, ale nič sa nezmenilo. Stále sa cíti byť ženou uväznenou v detskom tele.

Paul: Čo reveš? Nič zlého sa nastalo.

Oľga: Veď práve. Vždy som si myslela, že v tú chvíľu, keď k tomu dôjde, musí sa všetko zmeniť. Že sa ohliadnem dozadu a všetko je v troskách, tak som si to predstavovala. Ale nastalo sa nič.

Kurt nachádza oslobodenie, vzrušenie a najmä sebarealizáciu v pyrománii. Po nociach sa potuluje po meste a podpaľuje budovy. Rodičia trávia čas hádaním sa a obviňovaním jeden druhého. Otca skôr zaujímajú vraždy prostitútok o ktorých sa píše v čiernej kronike, než problémy jeho vlastných detí. Skôr sa spriatelí s Paulom, ktorý sa mu javí ako správny chlap – má predsa prácu, motorku a baví ho futbal. Matka, napriek tomu, že sa neustále trápi o svoje deti, správa sa chladne. Obviňuje otca, že sa nedokáže vžiť do situácie ich detí, ale koniec koncov to nevie ani ona sama.

Rodinný priestor je vyplnený komunikačným vákuom. Pokusy o konverzáciu pri rodinnej večeri, či pokusy o sexuálnu osvetu zlyhávajú a javia sa trápne. V Mayenburgovej hre je manželstvo formalitou a rodina sa stáva miestom obchádzania sa, nestretávania sa. Beznádej, ktorá vzniká v takto disfunkčnej rodine začína byť neznesiteľná a vyvrcholí vraždou rodičov. Ubiť kladivom, poliať benzínom a podpáliť. Kurt umiera v plameňoch, zatiaľ čo Oľga ho zradí a uteká s Paulom, ako možnosťou viesť normálny život.