Tuleň mníšsky

Tuleň mníšsky sa radí medzi mäsožravé cicavce. Vyvinuli sa uprostred treťohôr zo suchozemských mäsožravcov. Plutvonožcov je asi 30 druhov a jednotlivé druhy sa od seba veľmi nelíšia. Sú prispôsobení životu vo vode, končatiny majú premenené v plutvy. Sú to veľmi dobrí plavci, rýchlosť plávania dosahuje až 30km/h. Potravou plutvonožcov je planktón, mäkkýše a ryby. Všetky plutvonožce majú silnú vrstvu tuku, ktorá ich chráni pred chladom, a majú srsť s veľmi hustou podsadou. Tuleň mníšsky patrí do čeľade tuleňovitých, pre ktoré je charakteristická chôdza po predných končatinách. Tulene sa zdržujú skôr pri brehu, kde hĺbka mora nedosahuje viac ako 70 m. Nevie sa potápať do veľkých hĺbok a musí často odpočívať na súši. Mláďatá dojčia materským mliekom a krv majú rovnako teplú ako ostatné cicavce. Dĺžka tuleňa mníšskeho je u samice 230 cm a u samca až 320 cm. Váži až 320 kg. Zviera je čiernohnedo sfarbené a na bruchu má veľkú svetlú škvrnu. Niektoré tulene sú jednotne hnedé.

Tuleň mníšsky sa potápa predovšetkým na skalnatých pobrežiach v okolí jaskýň, kam sa často ukrýva. Žije prevažne na starých známych brehoch, kde odpočíva a rodí mláďatá. Z miesta na miesto sa presúva veľmi zriedkavo. Vedci si úbytok tuleňov mníšskych vysvetľujú takto: malé kolónie žijúce pri pobreží sú dnes veľmi vyrušované člnmi a loďami s turistami, ktoré sa snažia ukázať čo najviac z neporušenej prírody, a nevidia fakt, že toto ukazovanie chránených miest prírode veľmi ubližuje. Lode prenikajú čoraz hlbšie do najodľahlejších zákutí pobrežia a tak sa zvieratám nedostáva patričného odpočinku a nemajú vo svojich miestach útočišťa priestor ani k potrebnému rozmnožovaniu. Práve preto, že nemajú pokoj na súši, sa ukrývajú do jaskýň. Tuleň mníšsky je výnimkou medzi tuleňmi, pretože sa veľmi dobre pohybuje po súši, na rozdiel od iných tuleňov, ktorí sa po súši pohybujú skôr nemotorne. Tomu, že sa po súši takto obratne pohybuje, vďačí širokým a mohutným drápom na predných končatinách, ktoré normálne využíva na plávanie. Po vylezení z vody sa mohutnými pazúrmi uchytáva na skalách. Pazúry mu umožňujú, na rozdiel od tuleňa obyčajného, opustiť more aj na skalnatom pobreží. Hlavným nepriateľom tuleňa stredomorského je žralok, ktorému však dokážu svojím obratným pohybom vo vode uniknúť.

Tuleň stredomorský má chrup ako mäsožravec a je schopný korisť nielen uchopiť ale aj rozhrýzť. Potravu si rozporcuje na kusy určitej veľkosti, ktoré potom v celku prehĺta, bez toho aby ich ďalej rozhrýzol. Dôležité je, aby mal tuleň pokoj, predovšetkým v letných mesiacoch, pretože sa musí chladiť a chrániť pred slnečným žiarením a následným prehriatím. K tomuto cieľu vyhľadáva tienisté miesta v skalných rozsadlinách alebo podmorských jaskyniach a pohybujú sa v tomto období len veľmi málo. Tulene sa dožívajú dvadsiatich rokov, niekedy aj viac.

Tulene privádzajú svoje mláďatá na svet na súši, kde sa ich počas rozmnožovania zhromažďujú stovky. Každý samec sa snaží zabrať si pre seba čo najväčšiu skupinu samíc a ostatných samcov zaháňa neohrabanými poskokmi. Vo vode sa postupne pária so všetkými svojimi samicami. Tulene mníšske dávajú prednosť neprístupným a nerušeným miestam, ktoré slúžia iba k odpočinku a vrhu mláďat. Mláďatá sa rodia v septembri a v októbri a matka sa o ne stará tri roky. Keď dospejú do veku 4 rokov, sú už pohlavne zrelí.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tuleň mníšsky
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Tuleň mníšsky

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tuleň středomorský na českej Wikipédii.