Tokáta a fúga d-moll, BWV 565

Tokáta a fúga v d moll (BWV 565) je pravdepodobne najznámejšia organová skladba všetkých dôb. Bola skomponovaná Johannom Sebastianom Bachom.

Prvá strana najstaršej zachovanej partitúry, kópia J. Ringcka

Tokáta d-moll je skvelá, virtuózna hudba, na ktorú by sa mohli dobre vzťahovať Goetheho slová, že pri počúvaní Bachovej hudby sa mu zjavuje obraz prepychovo oblečenej bohatej spoločnosti, schádzajúcej po širokých, nádherných schodoch. Táto skladba je veľmi populárna, viac ako ktorékoľvek iné Bachove dielo - je však súčasne najčastejšie zneužívanou skladbou v neštýlových úpravách pre orchester. Formálne ide o trojdielnu tokátu buxtehudovského typu s fúgou. Je to pomerne ucelená plocha, orámovaná tokátovým úvodom a záverom. Vlastná fúga vyrastá z obsahovo nebohatej témy, ktorá má však tú prednosť, že znamenite znie. Je to mladistvá hudba, plná sviežosti a dravosti, vyvažovaná po útočných náporoch pokojnejšími plochami, kde sa hromadí energia, dokiaľ zase nevyústi do mohutného, priamo strhujúceho záveru, v ktorom Bach využíva všetko bohatstvo organového zvuku.

Tokáta d-moll tvorí spolu s Prelúdiom a fúgou D-dur (BWV 532) a s Tokátou C-dur (s Adagiom a fúgou, BWV 564) trojicu vrcholných diel, ktoré vznikli v časovej blízkosti a to v prvých rokoch Bachovej služby u weimarského vojvodu Wilhelma Ernsta alebo už v Arnstadte či Lübecku. Okrem virtuóznych rysov nájdeme však pre ne ťažko spoločného menovateľa. Nedá sa ani bezpečne určiť poradie ich vzniku, aj keď rôzni autori sa pomerne zhodujú v tom, že ich vznik kladú blízko seba, prvé dve dokonca do arnstadtskej doby. Spôsob písania pre pedál by tomu neodporoval, dokonca ani v Tokáte C-dur, ktorá je skladbovo vyspelejšia a obsahovo závažnejšia, predovšetkým v porovnaní s Prelúdiom a fúgou D-dur.