Tibetská literatúra

Tibetská literatúra je významná súčasť tibetského umenia alebo tibetskej kultúry, ktorá vznikla pod vplyvom dvoch veľkých východných kultúr - čínskej kultúry a indickej kultúry. Medzi kočovnými kmeňmi Tibetu odnepamäti jestvovala ľudová poézia, epické a náboženské povesti späté so starým tibetským šamanizmom (pozri bönizmus). Tibetská literatúra sa formovala na základe ústnej epiky (Geserchán). Najstaršie písomné pamiatky v tibetčine pochádzajú zo 7. storočia (kroniky, historické a náboženské legendy), od 8. storočia vplyv budhizmu, preklady indických budhistických spisov zaradené do súborov Kandžur a Tandžur (zač. 14. storočia), tibetská verzia Rámajány; od 9. storočia podľa čínskych vzorov svetské anály. Neskoršia literatúra je zväčša dielom učených mníchov (básnik Mi-la Ras-pa, historiograf Bu-ston Rin-čhen-grub, náboženský reformátor Bcon-kha-pa, politik a učenec Sang-rgias Rgja-mccho, 5. a 6. dalajláma, historiograf Je-šes Dpal-'bjor). Od 18. storočia zosilnenie vplyvu lamaizmu.

Po 2. svetovej vojne je tibetská literatúra pod čínskym vplyvom.