Učenie o dvojakej pravde

Učenie o dvojakej pravde alebo teória dvojakej pravdy je učenie o vzájomnej nezávislosti právd filozofie a teológie, ktoré vzniklo v stredoveku.

Jeho cieľom bolo oddeliť vedu od náboženstva. Najvýraznejšie bolo učenie o dvojakej pravde sformulované v arabskej filozofii, napr. Ibn Rušd sa domnieval, že filozofické pravdy sú neprijateľné pre teológiu a teologické pravdy neprijateľné pre filozofiu. Zástancami učenia o dvojakej pravde bol averroizmus, stredoveký nominalizmus (John Duns Scotus, William Occam) a v období renesancie napr. Pietro Pomponazzi.