Sub Pop

5. číslo fanzinu Sub Pop z roku z 1. júla 1981.

História Sub Popu sa začína písať začiatkom 80. rokov, kedy Bruce Pavitt začal vydávať fanzin zvaný Subterranean Pop, ktorý sa zameriaval výhradne na americké nezávislé nahrávacie spoločnosti. Pavitt sa začal venovať tomuto projektu, aby získal kredity na štúdium na Evergreen State College v mestečku Olympia v štáte Washington. Počnúc štvrtým vydaním Pavitt skrátil názov na Sub Pop a k časopisu začal prikladať kompilačné kazety undergroundových rockových skupín. Kazety Sub Pop #5, vydanej roku 1982, sa predalo dvetisíc kusov.[2] V roku 1983 sa Pavitt presťahoval do Seattlu v štáte Washington a vydal posledné, deviate číslo Sub Popu. V tomto období mal svoj vlastný stĺpec v miestnych novinách The Rocket nazvaný „Sub Pop U.S.A.“; tento mal až do roku 1988.[3][4]

Zakladateľ Sub Popu Bruce Pavitt na fotografii z roku 2012.

V roku 1986 vydal Pavitt prvú platňu pod hlavičkou Sub Pop – kompiláciu Sub Pop 100, na ktorej sa nachádzal materiál od interpretov ako Sonic Youth, Naked Raygun, Wipers či Scratch Acid. V júni 1986 si label vybrala seattleská kapela Green River na nahrávanie debutového albumu Dry as a Bone EP; ibaže Pavitt dosku vydal kvôli finančným problém až nasledujúci rok. Keď už bol album konečne vonku, Sub Pop ho propagoval ako „ultrauvoľnený maras [angl. grunge], ktorý znivočil morálku celej generácie“.[5] V roku 1987 Jonathan Poneman poskytol čiastku 20 000 dolárov, aby Sub Pop vydal prvotinu skupiny Soundgarden, singel „Hunted Down“/“Nothing to Say“ (vyšiel v júli), nasledovaný ich prvým albumom Screaming Life toho roku v októbri.[6] Zanedlho sa Poneman stal plnohodnotným partnerom labelu. Pavitt mal na starosti záležitosti týkajúce sa interpretov a repertoáru, zatiaľ čo Poneman sa venoval obchodným a právnym otázkam.[7] Ako tvrdí Pavitt, spoločne sa rozhodli, že label sa bude zameriavať na „tieto svojské rockové výtvory, ktoré sa vtedy vynárali“.[8]

Počiatkom roku 1988 Pavitt a Poneman odišli zo svojich zamestnaní, aby sa venovali naplno Sub Popu. Dali dohromady 43 000 dolárov a v apríli založili firmu. „Samozrejme, že táto čiastka nám vydržala zhruba tridsať dní“, spomína Pavitt. „Po mesiaci sme takmer zbankrotovali“.[9] V auguste toho roku vydal Sub Pop prvý singel od kapely Mudhoney, ktorú založili bývalí členovia Green River. Sub Pop vydal singel Mudhoney „Touch Me I'm Sick“ v medzinárodnej limitovanej edícií, ktorá činila 800 kópií, čím vznikol po nahrávke veľký dopyt. Túto stratégiu si neskoršie osvojili aj iné nezávislé labely.[10]

Pavitt a Poneman skúmali stratégie starších nezávislých spoločností ako Motown či SST Records a všimli si, že prakticky každé úspešné rockové hnutie fungovalo na regionálnom základe. Snažili sa pre Sub Pop vytvoriť jednoliaty firemný štýl. Tiež sa väčšmi zameriavali na propagáciu samotného labelu než jednotlivých skupín. Okrem toho propagovali „Seattleský zvuk“, k čomu im dopomáhal producent Jack Endino, ktorý pre Sub Pop medzi rokmi 1987 a 1989 produkoval 75 singlov, albumov a EP. Endino nahrával lacno a rýchlo; aby to dosiahol, používal rovnaké štúdiové techniky, čím nahrávky dosiahli podobný zvuk.[11]

V novembri 1988 u Sub Pop vyšla nahrávka „Love Buzz“, debutový singel skupiny Nirvana pochádzajúcej z mestečka Aberdeen v štáte Washington, ako prvá položka v predplatiteľskom klube vydavateľstva umožňujúcom odberateľom získať prístup k novým singlom vydavateľstva na mesačnej báze poštou. Vo svojom vrcholnom období v roku 1990 mal klub dvetisíc predplatiteľov.[12] Týmto klubom si Sub Pop vybudoval silné postavenie na seattleskej scéne a názov labelu sa stal fakticky synonymom pre hudbu zo seattleskej oblasti—podobne ako bol Motown Records synonymom pre scénu v Detroite—a tiež si takto zabezpečil svoje financovanie.[13] Pôvodná séria bola ukončená roku 1993, načo nasledoval Singles Club V.2, spustený v roku 1998 a ukončený roku 2002.[14]

Uvedomujúc si, že upútať pozornosť americkej hudobnej tlače z hlavného prúdu populárnej kultúry je ťažké i pre tie najväčšie nezávislé vydavateľstvá, Pavitt a Ponemen sa inšpirovali alternatívnymi kapelami ako Sonic Youth, Butthole Surfers či Dinosaur Jr. a snažili sa label propagovať pomocou britskej hudobnej tlače. V marci 1989 priviedli do Seattlu novinára časopisu Melody Maker Everetta Truea, aby napísal článok o miestnej hudobnej scéne. Ako Pavitt predpokladal, britská tlač bola Sub Popom a grungeovým zvukom očarená. Pavitt sa vyjadril, že „naozaj som cítil, že Briti a Európania chcú vidieť niečo spurné a väčšmi typicky americké – niečo vskutku svojské a vskutku čerpajúce z rokenrolových koreňov, čo je samo osebe také americké.“[15] Poneman úspech spoločnosti vysvetlil takto: „Mohlo sa to odohrať kdekoľvek, nastala ale nevídaná zhoda náhod. Bol tu Charles Peterson, ktorý celú scénu zdokumentoval, a bol tu Jack Endino, ktorý celú scénu nahral. A boli sme tu my dvaja s Brucom, aby sme scénu vyžmýkali.“[13]

Keď Nirvana prešla k Geffen Records, Sub Pop získali tantiémy za predaj albumu Bleach, ktoré zabezpečili fungovanie labelu na niekoľko nasledujúcich rokov.[13] V zmluvných podmienkach bolo tiež dohodnuté, že vybrané budúce štúdiové nahrávky Nirvany budú obsahovať popri logu Geffenu aj logo Sub Popu. Po tom ako Nirvana získala komerčný úspech, mnohé úspešné grungeové skupiny sa presunuli od Sub Popu pod krídla veľkých nahrávacích spoločností. Zanedlho nato vstúpila do labelu firma Warner Bros. Records (ktorá tiež distribuovala Geffen už od jeho vzniku v roku 1980; po desiatich rokoch Warner predal Geffen spoločnosti MCA Records), čím sa skončilo obdobie úplnej nezávislosti labelu.

Poneman a Pavitt sa nevedeli dohodnúť akým smerom by sa mal label uberať, Poneman chcel totiž aby bol väčší a zarábal viac peňazí.[13] V roku 1996, nedokážuc sa prispôsobiť novej firemnej kultúre, prameniacej z novovzniknutého partnerstva z Warnerom, Bruce Pavitt odišiel z firmy a začal sa väčšmi venovať svojej rodine.[16] Príkry rozkol medzi Pavittom a Ponemanom viedol k tomu, že nasledujúcich sedem rokov spolu neprehovorili.[16]

Spoločnosť otvorila kancelárie po celom svete a začala investovať veľké peniaze do nových umelcov, čo ale neviedlo k želanému komerčnému úspechu, takže bola nakoniec nútená stiahnuť sa naspäť do Seattlu.[13]

V roku 2006 sa Sub Pop stal prvou nahrávacou spoločnosťou v histórii, ktorá získala ekologický certifikát spoločnosti Green-e. Zapojením sa do spoločného programu firmy Green-e a Bonnevilleskej environmentálnej nadácie sa Sub Pop zameral na zníženie svojej ekologickej stopy tým, že 100 percent elektrickej energie využívanej v kanceláriách spoločnosti bude pochádzať z obnoviteľných zdrojov. Firma tak chcela pritiahnuť pozornosť širšej verejnosti k obnoviteľným zdrojom energie a primäť spotrebiteľov, aby sa zaujímali o boj voči globálnemu otepľovaniu.[17]

Začiatkom roku 2007 Sub Pop založil sesterskú spoločnosť Hardly Art.[18][19] V tejto spoločnosti má tiež čiastočný podiel Warner Music. V auguste 2008, pri príležitosti 20. výročia fungovania firmy, Sub Pop obnovil na jeden rok svoj predplatný klub.[20]

V roku 1999 firma podpísala prvýkrát zmluvu s hip-hopovou skupinou – The Evil Tambourines; druhýkrát v roku 2009 so skupinou Shabazz Palaces.[21] Ishmael Butler, člen Shabazz Palaces a bývalý člen džezovej formácie Digable Planets, sa stal členom A&R divízie spoločnosti (Artists and Repertoire – typ spoločnosti zameranej na vyhľadávanie nových talentov).[22]