Stredodunajská mohylová kultúra
Stredodunajská mohylová kultúra bola kultúra v strednej bronzovej dobe s jadrom na južnej Morave a v Dolnom Rakúsku, ale aj v stredných a severozápadných Čechách, na západnom Slovensku (západne od Váhu a na Záhorí), v severozápadnom Maďarsku a Chorvátsku.
Vymedzil ju roku 1921 O. Menghin a pomenoval ju „danubsko-sudetská kultúra“. Súčasné pomenovanie dostala v roku 1937.
Rozlišujú sa tri vývojové stupne:
- stupeň Unín – na Slovensku málo známy
- stupeň Smolenice
- stupeň/horizont Blučina-Kopčany – už prechod k velatickej kultúre
Hroby sú prevažne birituálne, úprava hrobu bola rôzna (s mohylou, bez mohyly, s kamenným plášťom atď.). Na sídliská vyberali prírodou chránené miesta na vyvýšeninách, iba niekedy ich opevňovali (Unín).
Slovensko
Opevnené sídla (hradiská) sa na Slovensku nebudovali. Keramika má dvojkónický tvar s vyťahovaným ústím a výzdobou podkovovitými ryhami. Používanie kameňa na výrobu nástrojov definitívne ustupuje, používa sa takmer výlučne bronz, vznikajú typické bodné zbrane (mečíky, meče) a rozšírili sa hroty šípov, hroty kopijí, dýk a podobne. Pohrebiská boli birituálne (Smolenice, Buková, Bratislava-Devín, Dunajská Lužná). Keramický depot sa zachoval v Zohore.
Kultúra patrila medzi podložie neskoršej velatickej kultúry.